Fénixova pieseň
alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ
Autor: grangerous
Preklad a banner: solace
Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P
24. Sectumsempra
Keď v ten večer Hermiona Grangerová odišla z jeho kabinetu, Severus sa sotva dokázal dostať do súkromia svojich izieb, než sa prestal ovládať. Schúlil sa na dlážke hneď za dverami a začal roniť slzy: veľké, usoplené a smiešne. Plakal, že musí zabiť Albusa. Plakal, že sa onoho času pridal ku smrťožrútom. Plakal pre zverstvá, ktorých bol svedkom, i pre tie, ktorých sa dopustil. Plakal, keď si predstavil, že ho Hoochová, Minerva a Poppy budú považovať za zradcu. Plakal pre nešťastné, premárnené roky detstva i pre to hrozné napätie rokov medzi vojnami. Plakal pre chorý spôsob, akým po ňom prahol Temný pán a tiež preto, že sa zaľúbil do svojej študentky. V čase, kedy mu došli slzy, bol úplne vyčerpaný.
Príliš unavený, aby vstal, a tak ležal natiahnutý na zemi a hľadel na strop. Grangerová ho nikdy neprestala prekvapovať.
Severus sa vzdal toho, aby ju porovnával s Lily, keď mu odpustila za jeho smiešny výbuch pre Kruma. Nebolo ani čo porovnávať: Grangerová bola múdrejšia, húževnatejšia a oveľa veľkorysejšia. Uvedomil si, že od prvého ročníka na Rokforte bojovala ako dospelá; naproti tomu Lily bola až do okamihu Pettigrewovej zrady dieťaťom šťasteny – vysmievala sa nebezpečenstvu, boj považovala za hru a hraničné situácie zľahčovala. Severus si nedokázal predstaviť, že by Grangerová dopustila, aby uprostred vojny otehotnela a založila si rodinu. Pri tej myšlienke si odfrkol. I keby k tomu došlo, nejako by dokázala mať všetko pod kontrolou, ochraňovať všetkých a ešte pliesť farebné papučky na každý deň v týždni. Za žiadnych okolností by sa neuspokojila s úlohou „manželky a matky“ a neponechala všetky rozhodnutia na akomsi darcovi spermií; nikto by Grangerovú neodlifroval preč, aby bola v bezpečí.
Tým, že prišla na podrobnosti Dumbledorovho plánu, ho znovu prekvapila. Po prvé, bol udivený, že si tie kúsky informácií dala dokopy tak šikovne. Pluralitas non est ponenda sine necessitate, no jasne. Po druhé, a čo bolo dôležitejšie, bol premožený jej reakciou. Nevyzerala, že by bola zhnusená, znechutená, alebo by ju to odradilo. Naopak, zdalo sa, že s ním súcití a bojí sa oňho. A nepochybovala o jeho úmysloch. Ani na okamih. Hoci koeficient nepravdepodobnosti, ktorý objavila, a logické puzzle, ktoré rozlúštila, poukazovali na dva možné závery, Grangerová si neomylne vybrala „špióna“ a nie „zradcu“.
To ho znepokojilo. Od udalosti v nemocničnom krídle prešlo len deväť a pol mesiaca a ona ho nejakým spôsobom zmenila. V situáciách, kde predtým arogantne pociťoval morálnu prevahu nad okolím, sa teraz obával, že nenaplní očakávania istej ženy.
Aj keď mu Dumbledore dôveroval, ten starec bol zároveň manipulatívnym bastardom. Severus ho mal rád, no vedel, že starostlivo kalkuluje s jeho pocitom viny a veci úmyselne zahmlieva. Vedel, že Dumbledore robí vždy tie isté chyby: niektorí mladí muži boli preňho oveľa dôležitejší než iní a temer vždy ich uprednostňoval pred ženami akéhokoľvek veku. Naproti tomu Grangerová nevyužila žiadnu zámienku na manipuláciu a brala ho takého, aký bol. Ako skutočného človeka v ťažkej situácii, ktorý sa chystá urobiť správne rozhodnutie. Že ho to „znepokojilo“ bolo príliš slabé slovo.
* * * * *
Vo štvrtok večer presne o ôsmej mu Hermiona Grangerová zaklopala na dvere kabinetu.
„Vstúpte,“ ozval sa.
Razom si na jej ústach všimol zanovitý výraz: chcela sa niečo opýtať a nemienila to nechať plávať. „Len do toho, Grangerová,“ vyzval ju s odovzdaným povzdychom.
„Prosím?“ spýtala sa opatrne.
„Pýtajte sa! Zdá sa, že horíte nedočkavosťou.“
„No,“ začala, zaskočená jeho povzbudením. „Tak dobre. Existuje nejaký spôsob, ktorým možno niekomu upraviť spomienky a neskôr to zvrátiť?“
Zodvihol jedno obočie. „Musíte byť trochu konkrétnejšia.“
„Nuž, viem, že Obliviate odstráni konkrétnu spomienku, alebo aj celý rad, ale čo ak chcete niekoho na určitý čas presvedčiť, že je niekým iným?“
„Na ako dlho?“
„Asi tak na rok, dva.“
„Viete, že to, čo máte v úmysle, je úplne nezákonné?“
Bojazlivo prikývla. „Hľadám niečo také, aby dotyčnej osobe bolo možné neskôr prinavrátiť jej vlastnú identitu.“
Severus zažmurkal. Vyzerala vyčerpane. Pod očami mala tmavé kruhy a tvár strhanú. Kam tým mieri? „Skôr, než vám odpoviem, Grangerová, potrebujem vedieť, čie spomienky chcete upraviť.“
Kým odvetila, pozrela bokom, niežeby sa mu chystala klamať, skôr sa zdalo, že jej je odpoveď nepríjemná. „Mojich rodičov,“ povedala napokon.
Severus bol prekvapený. „Prečo?“
Dievčina si utrápene povzdychla. „Od utorkového večera pracujem na výpočtoch. Väčšinou iba objasňujem kľúčové prvky na základe nových údajov, no tiež som pridala zopár nových častí. Jednou z nich je rovnica zahŕňajúca mojich rodičov a ich budúcnosť nevyzerá obzvlášť povzbudivo. Zaoberala som sa niekoľkými možnosťami, no bez väčšieho šťastia, až pokým som – temer v zúfalstve – nevyskúšala alternatívu s úpravou spomienok a odoslaním rodičov do Austrálie. Je to jediná eventualita, ktorá ponúka skutočne dobrú perspektívu. Nerada ich nútim k životu, ktorý si nevybrali, a tiež sa mi nepáči, že nebudú nič vedieť o svojej predošlej existencii, no ak dôjde na rozhodnutie medzi týmto a ich istou smrťou, nezaváham.“
Severusa zaujal náznak neradostného odhodlania, ktorý podfarboval jej slová. „A čo keby ste ich poslali preč s Krumom?“
„Prirodzene, počítala som aj s takou možnosťou. Nevyzeralo to veľmi sľubne.“
„Ukážte mi výpočty,“ požiadal a natiahol tuku. Grangerová ich pohotovo vytiahla z tašky a podala mu ich. „Z akých predpokladov ste vychádzali?“
„Dumbledorova smrť, pád ministerstva a ja s Harrym a Ronom na úteku.“
Výpočty boli šokujúce. Ak by Grangerová neurobila nič, existovala 98,9% pravdepodobnosť, že jej rodičia zomrú, ak by ich poslala ku Krumovi, 76%, ak by ich poslala do Austrálie s upravenými spomienkami, 1,4%. Vyskúšala aj nesmierne množstvo ďalších možností – odchod do Austrálie bez úpravy pamäte, zotrvanie v Británii s upravenými spomienkami, odchod do Európy, atď. – no ani zďaleka nie s rovnakým výsledkom. Severus si prešiel prstom po spodnej pere a zvažoval alternatívy.
„Existuje istý spôsob,“ povedal nakoniec, „no vy naň nemáte zodpovedajúce schopnosti.“ Nádej, ktorá sa jej zračila na tvári, pohasla. „Sú na to potrebné oveľa zložitejšie metódy legilimencie, než tie, ktoré sme sa učili, a len naučiť vás ich by bolo nezákonné.“
Grangerovej tvár bola bez výrazu, emócie odsunula bokom. „No vy ich poznáte?“ spýtala sa neutrálnym hlasom.
„Áno,“ potvrdil.
Pery sa jej zúžili, keď ich stisla pevne dohromady a sklopila oči. Vedel, že sa nebude pýtať.
Zdalo sa mu, akoby svoj hlas počul prichádzať z diaľky: „Urobím to pre vás, ak chcete.“ Vďačnosť, s ktorou naňho pozrela, bola ako rybársky háčik bolestivo uviaznutý v jeho hrudi, ktorý ho neúprosne vťahoval do jej plánov. „Budem však potrebovať vašu pomoc. Postup je mimoriadne zložitý: jeden z legilimentorov ukryje pôvodné spomienky niekde vo vnútri mozgu dotyčného, zatiaľ čo druhý vymyslí nový príbeh, aby prekryl diery. Schované spomienky môžu byť viazané na určitý spúšťač – nejakú frázu alebo situáciu – ktorá ich uvoľní z ich skrýše.“
Dievčina sa naňho žiarivo usmiala. „Ďakujem! Veľmi pekne vám ďakujem, pán profesor Snape!“ Nakrátko si zahryzla do spodnej pery. „Nedohodneme sa na čase? Napríklad na prvý víkend letných prázdnin?“
„Teoreticky by to mohlo vyjsť. Len neviem, ako sa po skončení školského roka vyvinú moje aktivity.“ Nemusel jej vysvetľovať prečo.
„Hmm.“ Vyzerala zamyslene. „Tak čo urobíme?“
„Dajme tomu, že sa stretneme prvú sobotu o jedenástej.“
„A ak z nejakého dôvodu nebudete môcť prísť?“ spýtala sa.
„Tak potom nasledujúci deň v rovnakom čase.“
„Ďakujem, pane,“ riekla s pokojnou sebaistotou a usmiala sa naňho. Cítil, ako sa mu stiahlo hrdlo a mal dojem, že nedokáže prehovoriť. Namiesto toho len prikývol.
Po tom... čo sa stane, uvažoval, zostane vôbec niekto, kto mi bude veriť, nieto, aby ma ešte požiadal o pozmenenie spomienok svojich rodičov? Na to bolo i ťažké pomyslieť.
„Nuž,“ ozval sa trochu škrípavým hlasom, „ak je to všetko, azda by sme mohli prejsť k dnešnej hodine?“
Grangerová sa zazubila. „Áno, pane,“ poslušne odvetila.
* * * * *
S rýchlo sa blížiacim finálovým zápasom v metlobale, mal Severus s Grangerovou presne toľko hodín, koľkokrát chrabromilský tím trénoval. Po skončení sezóny by bolo oveľa ťažšie naplánovať stretnutia bez toho, aby vzbudili podozrenie u jej dvoch tupých priateľov.
Úlohu plánovania života na úteku zobrala tak vážne ako ktorýkoľvek iný projekt; zostavila si zoznamy a vypracovala prípadné scenáre. Keďže úroveň jej školských prác v dôsledku toho ani za mak neutrpela, vedel, že musí nad prácou tráviť neúmerné množstvo hodín.
Spolu s tým, ako sa každučké jeho nervové zakončenie naladilo na Grangerovej prítomnosť či zmienku o nej, sa mu zdalo, že sa objavovala ako virtuálna konštanta klebiet učiteľského zboru; každý z jej vyučujúcich pravidelne básnil o jej výborných výsledkoch a inteligencii. Pravdaže, Severus nie, on držal jazyk za zubami, hoci neraz bol v pokušení zmieniť sa o hĺbke a brilantnosti jej esejí z obrany a úsilí, ktoré musel vynaložiť, aby ich adekvátne zhodnotil.
Mal veľkú chuť porozprávať sa s Vectorovou; od toho večera, čo ju videl pracovať spolu s Grangerovou na výpočtoch, ho podivne fascinovala. Pozoroval ju pri niekoľkých príležitostiach, kedy sa objavila v zborovni s neustálym úsmevom na tvári. Ony dve s Grangerovou pôsobili spolu tak uvoľnene. Spomenul si na spôsob, akým sa jej dievčina dotkla, ruku jej položila na rameno a profesorka sa na ňu usmiala. Vectorová voľne a často používala Grangerovej krstné meno; nemusela si ju držať od tela, odopierať si čo i len tajne myslieť na jej krstné meno. Severus bol žiarlivý, no takisto aj zaujatý.
* * * * *
V utorok poobede, týždeň pred zápasom Chrabromilu s Bystrohlavom, sa Vectorová znovu objavila v zborovni. Severus sedel pri kozube a popíjal čaj. Na jeho prekvapenie, profesorka zamierila priamo k nemu a usadila sa v druhom kresle.
„Dobré popoludnie, Severus,“ pozdravila ho milo.
„Septima,“ odvetil.
Vystrúhala kyslú tvár. „Vieš, že to nie je moje pravé meno,“ podotkla. „Môžeš ma oslovovať Ana alebo aj Anastasia – nepôsobíš ako typ, ktorý obľubuje zdrobneniny.“
Severus sa skôr zo zvyku ironicky usmial. „Nuž, Anastasia, čomu vďačím za to nezvyčajné potešenie z tvojej spoločnosti?“
Vectorová sa usmiala a tajnostkársky nahla dopredu. „Vždy som ťa považovala za typ nevrlého bastarda, ktorého nestojí za námahu bližšie poznať. No na druhej strane Hermiona Grangerová má o tebe vysokú mienku a ja mám vysokú mienku o nej. A tak som premýšľala, či by som to nemala znovu zvážiť.“
„Odpustíš mi, ak si slzy radosti ušetrím, dokiaľ nebudem sám, všakže?“
V reakcii na jeho štipľavý sarkazmus prižmúrila kútiky očí. „Ó, áno, Hermiona spomínala, že máš veľmi dobre vyvinutý zmysel pre humor.“
„Často klebetíš so študentmi o iných učiteľoch?“ spýtal sa chladne.
„O nič častejšie než učitelia o študentoch, Severus.“ Pohľad jej skĺzol k jeho ľavici. „Filius! Ako sa máš?“
„Ana! Rád ťa vidím! Čo ťa privádza do zborovne?“ zapišťal Flitwick spoza jeho chrbta.
„Nič zvláštne, len sa tu so Severusom rozprávame o slečne Grangerovej.“
„Á, nedostižná slečna Grangerová! Práve dnes mi predviedla úžasné nezistiteľné kúzlo, ktoré ani na budúci rok nie je v učebných osnovách! Netuším, kde na to berie čas!“
Severus položil šálku s tanierikom na malý stolík a pokojne vstal. Upäto sa uklonil svojim spoločníkom a unikol pred ďalším rozhovorom. Do večere zostávala už iba polhodina – čas, ktorý mohol užitočne stráviť hliadkovaním na chodbách a strhávaním fakultných bodov, a nie premýšľaním nad tým, čo mala Vectorová za lubom, alebo zbytočným fantazírovaním o Hermione Grangerovej.
Tak sa stalo, že nebol ďaleko od miesta činu, keď začul, ako sa typický krik ducha tej úbohej mladej bystrohlavčanky, Myrtly, ozýval z chlapčenských záchodov na šiestom poschodí.
„VRAŽDA! VRAŽDA V UMYVÁRNI! VRAŽDA!“*
Pri pohľade na Draca s násilnými rezmi krížom cez hrudník, ktorý prudko krvácal, mal srdce až v hrdle a prítomnosť Harryho Pottera spočiatku vnímal len periférne. Bez rozmýšľania vytiahol prútik a odspieval protikúzlo. Kým sa rana náležite zacelila a väčšina krvi z Dracovej tváre zmizla, musel ho trikrát zopakovať. Kde sa Potter naučil Sectumsepru? vŕtalo mu hlave, len čo bol schopný jasne uvažovať.
„Musíš ísť do nemocničného krídla,“ riekol Dracovi a pomohol mu na nohy, rukou ho pritom objímal vôkol tela, aby ho udržal vo vzpriamenej polohe. „Možno ti zostanú nejaké jazvy, ale ak hneď užiješ jasenec, azda sa tomu vyhneme... poďme...“*
Potter sa stále krčil na dlážke, kam ho Severus odstrčil, keď sa ponáhľal na pomoc Dracovi. Bol zmáčaný krvou a vodou a tvár mal takmer rovnako bielu ako Draco. Hlúpe chlapčisko! pomyslel si Severus, úľavu z Dracovho zotavenia vystriedal hnev. Kým vyviedol chlapca zo dverí, otočil sa späť k chrabromilčanovi. „A vy, Potter,“ vyštekol zlostne, „tu na mňa počkajte!“* Mladík poslušne prikývol. Bol priveľmi zdesený následkami svojho činu, aby sa s ním prel.
Vari sa nikdy nenaučí najprv premýšľať a až potom konať?
Trvalo iba niekoľko minút, kým Draca spoly nesúc spoly vedúc dopravil na ošetrovňu. Uľavilo sa mu, keď sa Poppy vynorila zo svojej kancelárie v momente, ako vošli.
„Jasenec,“ nariadil a odviedol Draca k najbližšej posteli. Poppy si ihneď privolala ampulku a podala chlapcovi jednu dávku, potom ho uložila do postele. Severus si povzdychol od úľavy.
„Vrátim sa,“ ozval sa a obrátil pritom na Draca i Poppy. „No teraz sa musím zaoberať páchateľom.“ Otočil sa na päte a so zachmúrenou tvárou zamieril späť do umyvárne.
* * * * *
Severus bol šokovaný, keď si uvedomil, že Potter vlastnil jeho šiestackú učebnicu elixírov, i keď ten objav mnohé vysvetľoval: Slughornovo nadšené velebenie talentu toho hlúpeho chlapčiska na hodinách, Grangerovej otázky týkajúce sa toho, prečo sú v učebnici chyby, i to, odkiaľ sa Potter naučil kliatbu, ktorú poznala len hŕstka smrťožrútov. Potter ju, pravdaže, radšej niekam ukryl, než by mu ju ukázal, no Severus sa veľmi nesnažil, aby to vysvetlenie z neho vypáčil. Sled sobotňajších trestov bude preňho dostatočnou odmenou. Myšlienka na nadchádzajúci metlobalový zápas a Minervino blížiace sa sklamanie mu vylúdila na tvári úškrn. Potter má, čo si zaslúžil. Ako sa opovažuje použiť moje kúzlo proti Dracovi? Severus zamyslene prižmúril oči, keď premýšľal nad primeraným trestom pre toho tupohlavca.
Neskôr večer sa vrátil k Dracovmu lôžku. Chlapcova zvyčajne bledá tvár pôsobila na bielom vankúši takmer strašidelne. Poppy ho práve obskakovala a s úsmevom pozdravila Severusa.
„No pozri, kto je tu!“ riekla veselo Dracovi. „Tvoj záchranca osobne. Som si istá, že ťa nemôžem nechať v lepších rukách.“ Potľapkala ho po ruke, keď prešla okolo, a zmizla v kancelárii.
Draco však nevyzeral ani trochu šťastný, že ho vidí. Keď si Severus sadol na stoličku vedľa postele, rázne otočil hlavu na opačnú stranu. „Nemám vám čo povedať,“ ozval sa nevrlo.
„Tvoj otec ťa naučil lepším spôsobom, Draco,“ odvetil pokojne Severus.
„No on tu teraz nie je, však?“
Severus obrátil pohľad k nebu v tichej modlitbe za trpezlivosť. „Draco, snažím sa ti pomôcť. Dnes som ti zachránil život. To najmenšie, čo môžeš urobiť, je oplatiť mi to trochou dôvery. Prečo so mnou nechceš hovoriť? Porozprávať mi o svojom pláne?“
„Nepotrebujem vašu pomoc. Jednoducho odíďte a nechajte ma na pokoji.“
„Tak dobre,“ Severus vstal. „Ak by si si to rozmyslel, vieš, kde ma nájdeš.“
* * * * *
Ku koncu mája sa Grangerovej podarilo uniknúť od jej dvoch tieňov s použitím výhovorky o aritmantickej študijnej skupine. Sadla si oproti Snapovi s vystrčenou bradou a on vedel, že sa mu chystá položiť ďalšiu otázku.
„Pane,“ spustila a zhlboka sa nadýchla.
„Len do toho, Grangerová,“ teatrálne si povzdychol a zasunul vlasy za uši. „Vedel som, že bez vypytovania dlho nevydržíte.“
„Premýšľala som nad informáciami, ktoré mi máte poskytnúť.“
„Domnieval som sa, že sme to už vyriešili, či nie?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím.
„Nuž, ide o to, že som na tú informáciu prišla v podstate sama. Vy ste mi naozaj nič z toho nepovedali. Ani sme sa o tom nerozprávali. A tak mi začalo vŕtať v hlave, či nejestvuje niečo iné, čo mi potrebujete odovzdať.“ Odmlčala sa a potom zlovestne dodala. „Skôr, než bude príliš neskoro.“
Severus zodvihol aj druhé obočie. Na tom niečo bude. „Máte na mysli niečo konkrétne?“ spýtal sa.
Z výrazu jej očí vedel, že má. „Viem, že je to zbytočné,“ povedala trochu v rozpakoch, „lebo vy by ste to nikdy nikomu nepovedali, no sľúbte mi, že to zostane medzi nami.“
Severus autoritatívne ohrnul hornú peru, no bez slova vytiahol prútik. Zodvihol ho hore a povedal: „Máte moje slovo.“ Prútik sa rozžiaril dozlatista.
„Viete, úplne by mi stačilo vaše slovo,“ pokarhala ho Grangerová, hoci sa zdalo, že sa jej uľavilo. „Neviem, prečo stále cítite potrebu skladať prísahu aj pri tej najmenšej príležitosti.“ Zahryzla si do pery a zdalo sa, že trochu spanikárila, keď prehovorila, jasne si uvedomila, že mu temer vynadala za to, že sa stal smrťožrútom.
To bola dobrá otázka. Zakaždým, keď mal dojem, že už vyrástol z nutkania skladať neporušiteľné prísahy, si uvedomil, že to znovu impulzívne robí.
Hermiona sa zhlboka nadýchla a pokračovala: „Premýšľala som, čo by ste mi vedeli povedať o horcruxoch, pane.“
Horcruxy. Potter. Horcruxy – v množnom čísle. V mysli sa mu vybavili Dumbledorove slová: „Ak ho dobre poznám, zariadi veci tak, že ak sa vyberie v ústrety vlastnej smrti, bude to v skutočnosti znamenať aj koniec Voldemorta.“*
„Pevne dúfam, že sa zaujímate o ich zničenie, Grangerová, a nie o to, ako ich vytvoriť?“
„Rozhodne.“
Severus sa skúmavo zahľadel na mladú ženu pred sebou, z línii jej tela vyžarovala nedočkavosť a z pier pevné odhodlanie. „Mám pár kníh, ktoré by vám mohli pomôcť,“ priznal. „Nie tu, lež u mňa doma v Pradiarskej uličke. Prinesiem ich,“ dodal, „skôr, než bude príliš neskoro.“
Grangerovej vďaka sa jasne zračila v jej širokom úsmeve.
Pozn. prekl.: Vety označené hviezdičkou sú prebrané z HP6 a HP7, občas mierne pozmenené oproti slovenskému prekladu.
A/N: UPOZORNENIE! Toto je predposledná kapitola. Správne, tá nasledujúca bude posledná!
Plánujem ale pokračovanie: Fénixove slzy alebo Hermiona Grangerová a Dary Smrti. Čo si o tom myslíte? Znamenalo by to, že by Hermiona musela stráviť hrozne dlhý a nudný čas v stane a Severus naďalej zotrvá na Rokforte, kde ho už nebude mať rád žiaden z jeho priateľov... iba Hermiona bude vedieť, na čej je strane... Tak neviem, máte záujem?