Fénixova pieseň
alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ
Autor: grangerous
Preklad a banner: solace
Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P
Stručné zhrnutie predchádzajúcej kapitoly: Hermiona narazí pri aritmantických výpočtoch na dôležitú skutočnosť. Spolu s profesorkou Vectorovou ju preveria a ponáhľajú sa o nej informovať Dumbledora. V jeho kancelárii sú prítomní aj Severus s Minervou, ktorá, ako si Hermiona všimne, nie je do istých záležitostí vôbec zasvätená. Z nasledujúceho rozhovoru vyplynie, že Harryho šance na víťazstvo sa zvýšia, ak sa im podarí dosiahnuť, aby celkovú prognózu pravdepodobnosti vyjadrovalo číslo, ktoré predstavuje zlatý rez. Preto musí Dumbledore poskytnúť pár dodatočných informácií Severusovi, a ten zasa Hermione.
22. Informačné siete
Trvalo niekoľko týždňov, než Dumbledore zavolal Severusa do pracovne. Ten mal dovtedy dostatok času na premýšľanie nad tým, aké informácie mu chce starec poskytnúť. A taktiež množstvo času na lámanie si hlavy nad tým, čo by mal Grangerovej povedať. Najzrejmejšia časť informácií bola tiež najnebezpečnejšou – nielen preto, že mohla ohroziť jeho vzťahy s Temným pánom, ale aj preto, že sebecky dychtil po zachovaní krehkej rovnováhy v jeho terajšej spolupráci s dievčinou. Bolo hlúpe predstierať, že ich nesmelé priateľstvo pretrvá aj po tom, čo ona pochopí, že zamýšľa zabiť riaditeľa. A tak sa teda Severus, podobne ako Dumbledore, vyhýbal okamihu odhalenia.
Grangerová sa na jeho prekvapenie nepýtala. Ani zďaleka ho nezasýpala neustálymi otázkami. Zdalo sa, že sa konečne naučila byť trpezlivá. Hoci ho zakaždým, keď si myslela, že ju nezbadá, pozorovala so zamysleným výrazom.
Len čo zvládla fintu premiestňovania, trávili jednu z každotýždenných hodín mimo hradu.
„Budúci štvrtok si oblečte pod habit športové oblečenie,“ prikázal, „a príďte sem vo zvyčajnom čase.“
Grangerová prišla ako obyčajne presne o ôsmej. Biele tenisky vykúkajúce spod tmavého vlneného habitu pôsobili nevhodne. „Poďte,“ povedal a zaviedol ju do svojho laboratória a odtiaľ do obývacej izby. Oči sa jej rozšírili, keď zistila, kde sú, a jej pozornosť okamžite pritiahli police s knihami. „Hýbte sa, Grangerová!“ pokarhal ju a otvoril ďalšie dvere na druhom konci izby. Poslušne cez ne prešla, no pohľad jej stihol spočinúť na pohovke, pohodlných kreslách umiestnených pred kozubom, konferenčnom stolíku pokrytom časopismi a knihami a bielych, snehobielych stenách. Severus sa uškrnul. Očividne predpokladala, že budú čierne.
Dvere viedli priamo von, otvor bol ukrytý v skale hneď za skleníkmi. Odtiaľ zamierili popri hriadkach so zeleninou až do Zakázaného lesa. Nešli príliš na sever, aby ich zo svojej chalupy nezahliadol Hagrid. Pod klenbou z hustých stromov Severus zastal.
„To bude nateraz stačiť,“ podotkol, vyzliekol si učiteľský habit a vyčaroval vešiak, na ktorý ho zavesil. Punktičkársky ho ponatriasal, aby visel nepokrčený a potom vytiahol z vrecka pár čiernych bežeckých topánok. Grangerová ho napodobnila a vyzliekla si rovnošatu, pod ňou mala bežecké elastické nohavice a športovú mikinu na zips. Severus jej pokynul, aby si zavesila habit, potom si vyzul čižmy a sadol na neďaleké brvno, aby si obul tenisky.
„Tadiaľto,“ kývol jej, len čo bol pripravený. Presunuli sa cez blízku skupinu stromov a vynorili na celkom dobre priechodnej cestičke. „Prútik držte po celý čas v ruke.“ Hermiona vyzerala trošku znepokojene, no inak nevzrušene. „Budeme bežať; nechám vás udávať tempo.“
Vydali sa svižným behom a pomerne rýchlo sa dohodli na tempe. Ako bežali, tlmené svetlo z prútikov poskakovalo po chodníčku. Grangerová bežala pomalšie než zvyčajne, no pohybovala sa dobre a Severus mal nezvyčajnú radosť z behu so spoločníkom. Cestička sa kľukatila lesom asi dve míle. V skutočnosti sa len zriedka odchýlila ďalej od okraja, ale bola od neho dostatočne ďaleko a noc bola dosť tmavá, takže sa zdalo, že by mohli byť hocikde. Tlmený dupot tenisiek pohlcoval okolitý les so zvukmi sov a drobných zvierat, ktoré tvorili pozadie ich rozhovoru. Hermiona bola spočiatku prekvapená, keď sa jej začal vypytovať na odbornú stránku prípravy všehodžúsu a teórie obranných kúziel, ktorým sa v tom čase venovali.
„Ste rovnako otrasný ako môj otec! Beh je dosť náročný aj bez toho, aby sme sa zároveň zhovárali!“ zvolala.
„Nezvládate úlohu, Grangerová?“ spýtal sa a uškrnul, keď namrzene zafunela. Zopakoval otázku. Tentoraz odvetila bez reptania.
Cestička končila tesne pred bránami Rokfortu.
„Á!“ vykríkla Grangerová. „Už som si lámala hlavu, kde presne sme.“
„Poďte so mnou,“ prikázal jej a otvoril bránu iba natoľko, aby cez ňu prekĺzli. Vykročil vpred a odviedol ju k premiestňovaciemu bodu. „Viete, kde teraz sme?“ spýtal sa.
„Predpokladám, že je to oficiálny rokfortský premiestňovací bod?“
Prikývol. „Pozorne sa rozhliadnite naokolo, toto miesto si budete musieť dobre zapamätať, aby ste sa sem mohli premiestniť v ktoromkoľvek dennom čase.“ Grangerová naňho letmo pozrela a potom sa vrátila k mapovaniu miesta, na tvári sa jej zračilo úporné sústredenie. To očividné nasadenie, s ktorým dievčina plnila príkazy, mu v kútiku úst vylúdilo drobný úsmev. Bol vo veľkom pokušení dať jej pár úplne absurdných pokynov, aby videl, koľko ich uskutoční, kým ho pristihne smiať sa. „Zdá sa, že ste konečne zvládli jednoduchý postup premiestňovania.“ Rozhorčený pohľad, ktorý vrhla jeho smerom, mu ešte viac zvlnil kútik úst: bola jednou z hŕstky študentov úspešných v premiestňovaní, a obaja to vedeli. „Uvidíme, ako si poradíte s prípojným.“
Zažmurkala. „Ale, pane, ja nemám oprávnenie.“
„Ja áno,“ odvetil nevzrušene. „A ak sa vám podarí nerozštiepiť nás, nikto sa to nedozvie.“
Výraz na jej tvári mu silno pripomenul ich prvú návštevu v Núdzovej miestnosti, keď ju požiadal, aby urobila salto, ale zdržal sa ďalšieho podpichovania. Namiesto toho pristúpil bližšie k miestu, kde stála.
„Vystrite ruku,“ nariadil, a keď tak urobila, chytil ju za predlaktie. „A držte sa mojej.“ Veľmi silno sa sústredil, tak, aby si nevšímal, ako blízko pri sebe stoja a že cíti jej ruku pod svojou. Zdvihol jedno obočie a pozrel na ňu zvrchu. „Premiestnite nás desať stôp naľavo, Grangerová, a...“ dramaticky sa odmlčal, „...snažte sa nás nerozštiepiť.“
Dievčina prehltla, no potom mierne zodvihla bradu a on vedel, že je pripravená. Pevnejšie mu stisla ruku a zatočili sa do prázdnoty, len aby sa o pár sekúnd neskôr objavili na druhej strane čistinky, obaja – ku Grangerovej očividnej úľave – úplne neporušení.
„Hm,“ povedal tónom, ktorý naznačoval, že to vôbec neurobila dobre. „Skúste to znovu. Tentoraz nás premiestnite naspäť do východzieho bodu.“
V priebehu večera ich z čistinky postupne presúval čoraz ďalej a ona ich potom premiestňovala späť. „Prípravná fáza vám trvá pridlho,“ povedal napokon. „Jedného dňa by ste mali byť schopná premiestniť sa za akýchkoľvek okolností a bez predošlého upozornenia.“ Odmlčal sa. „Dôverujete mi?“ opýtal sa a nastavil ruku.
„Pravdaže,“ vyhlásila, akoby to bola nejaká hlúpa otázka, a bez váhania sa pevne chytila jeho predlaktia.
Severus žmurkol a odmiestnil sa skôr, než mal príležitosť analyzovať ten pichľavý pocit vzadu v hrdle. Objavili sa na vrchole kopca, kde sa po ich ľavej strane roztvárala priepasť. Vietor lomcoval ich tenkým športovým oblečením a Grangerovej fúkal vlasy do tváre v divokej spleti – pri niektorom z nespočetných premiestnení stratila gumičku. Obrátila tvár proti vetru, odhrnula si z nej vlasy, a len čo ich mala dočasne pod kontrolou, s očakávaním naňho vzhliadla.
„Skočíme z tohto útesu,“ oznámil jej, snažiac sa prekričať vietor. „Skôr, než dopadneme na dno, premiestnim nás do bezpečia.“
Prsty mala stále zaborené vo vlasoch, zadívala sa na zráz a potom naňho, v tvári sa jej jasne zračili obavy. Urobila grimasu, no vzápätí odhodlane prikývla.
„Poriadne sa rozbehneme,“ poučil ju. „Chyťte ma za ruku!“
Cúvli nejakých sto metrov a Hermiona mu pevne zovrela ľavú ruku, prsty mala premrznuté od vetra a v podstate sa stratili v jeho väčšej dlani. Vlasy za ňou povievali a jedna kučera jej vletela do očí.
„Ste pripravená?“ spýtal sa.
„Áno.“ Z tváre jej vyžarovalo pevné rozhodnutie.
Rozbehli sa k zrázu. Keď sa priblížili k okraju, zrýchlili a potom skočili. Chvíľu sa zdalo, že visia na jednom mieste, akoby boli v bezváhovom stave, než spadli dolu; vietor a gravitácia zmietali ich telami. Severus pevne stisol Grangerovej ruku a strhol ich do prázdna.
Objavili sa na premiestňovacom bode neďaleko Rokfortu. Pristáli tak hladko, že sa sotva zatackali. Hneď, ako dorazili, Hermiona si vytrhla ruku z jeho dlane, otočila sa od neho a spadla na všetky štyri. Okamžite sa povracala. Severus sa na okamih zarazil, no vzápätí sa rýchlo spamätal a zohol, aby jej z tváre odtiahol vlasy.
„Prepáčte,“ povedala slabo, len čo bola schopná prehovoriť. „Vážne nemám rada výšky.“
A napriek tomu skočila z útesu len preto, že som jej to povedal. Chvíľu mal pocit, že sa nenadýchne.
„Na budúci týždeň, vás naučím, ako sa to robí,“ prisľúbil. „Keď zistíte, že sa dokážete premiestniť do bezpečia, budete schopná ovládnuť strach.“
* * * * *
Severus napochodoval do slizolinskej klubovne; hľadal Jocelyn Smithovú. Zbadal ju takmer okamžite. Sedela v časti, kde boli dva gauče prisunuté k sebe tak blízko, že sa sotva dalo medzi nimi prepchať, a živo diskutovala s ďalšími tromi prváčkami a jedným chlapcom. Bola očividne stredobodom pozornosti, keď im rozprávala nejakú historku, ktorú ostatní považovali za zábavnú. Severus sa na moment zastavil a premýšľal nad tým, ako sa jej správanie v priebehu roka zmenilo, potom sa zamračil a vyletel na ňu.
„Slečna Smithová,“ zasyčal výhražne.
Jocelyn ihneď vyskočila na nohy. Rýchle si osvojila slizolinský kódex úcty k vedúcemu fakulty. Všetci jeho študenti nachádzali potešenie v úzkostlivej zdvorilosti voči nemu na verejnosti a vážili si voľnejšie zásady, ktoré tu a tam povolil v súkromí ako výnimky potvrdzujúce pravidlo. „Dobrý večer, pane,“ odvetila.
„Vysvetlite mi, prosím, ako sa vám podarilo vyslúžiť si trest v tom istom čase, kedy sa máte stretnúť so mnou?“
Mala dosť slušnosti, aby sa pokúsila o kajúcny výraz, ale huncútske jamky na lícach trošku pokazili výsledný efekt. „Prepáčte, pane, no musela som prekliať Gregoryho...“
Prerušil ju ľahostajným mávnutím ruky. „Slečna Smithová, je mi fuk, koľkých chrabromilčanov ste prekliali a z akého dôvodu, no zaujíma ma, že kvôli tomu musím meniť denný harmonogram.“
Jej druhý pokus o skrúšený výraz bol oveľa presvedčivejší. Možno preto, že mierne sklonila hlavu. „Prepáčte, pane,“ zopakovala.
„Ak si neželáte pokračovať, stačí len povedať. Nerád by som zbytočne plytval časom.“
„Nie!“ Prudko zdvihla hlavu, kajúcny výraz bol už nefalšovaný.
„Prosím?“
„Nie, pane. Nechcem skončiť s našimi hodinami.“
„No dobre. Takže sa stretneme v sobotu ráno – pred raňajkami. O pol ôsmej, nie neskôr.“ Severus sa otočil bez toho, aby sa obťažoval počúvať nadšené ďakovanie Jocelyn. Bol už takmer pri dverách, keď si všimol Tracey Davisovú mračiacu sa od sústredenia nad svojou úlohou z aritmancie.
„Slečna Davisová,“ ozval sa náhle. „Na slovíčko do môjho kabinetu, ak vám to neprekáža. A vezmite so sebou aj vašu prácu.“
Tracey si náhlivo pozbierala veci a nasledovala profesora von z klubovne a do kabinetu, kde jej pokynul, aby si sadla.
„Povedzte mi, slečna Davisová,“ informoval sa, „prečo si profesorka Vectorová myslí, že by ma mohol zaujímať váš projekt z aritmancie?“
Dievčina vyzerala trochu vyľakane a nervózne sa hrala s popruhom na taške. Sťažka prehltla. „Mám tu návrh výskumu, pane, ak by ste sa naň chceli pozrieť.“
Severus panovačne vystrel ruku. Davisová sa hrabala medzi papiermi, až kým nenašla ten pravý. Pergamen bol pre častú manipuláciu mäkký a ľahko sa roztvoril.
Samostatný projekt z aritmancie (MLOKy) – Tracey Davisová
Cieľ: Identifikovať a zrušiť kliatbu zoslanú na miesto rokfortského učiteľa obrany proti čiernej mágii.
Severusovi vyschlo v ústach. Pomaly vzhliadol hore a zadíval sa na mladú ženu pred sebou. Pohrávala sa s remeňom na taške, jej obavy boli zreteľné. „Ďakujem,“ povedal napokon. Davisová sa na oplátku naňho napäto usmiala, no nevyzerala o nič menej vystresovane. Po krátkej pauze dodal vľúdnejším hlasom: „Viete, že to miesto preklial Temný pán?“
Prikývla so zachmúrenou tvárou. Davisová nebola medzi tými, ktorí sa vlani pripojili k Inkvizičnej čate, spomenul si náhle.
„Tak dobre. Ak vám budem môcť s čímkoľvek pomôcť, neváhajte sa spýtať.“ Pohľadom prebehol po návrhu výskumu a potom jej ho vrátil. Bola veľmi dôkladná.
„Ďakujem, pane.“
„Môžete odísť.“
„Ďakujem, pane,“ zopakovala. Papiere napchala naspäť do tašky a čo najrýchlejšie odišla.
Severus dlhú chvíľu sedel na mieste. Vectorová mala pravdu. Davisovej projekt ho nesmierne zaujímal.
* * * * *
Na konci sobotňajšej hodiny sa Jocelyn zarazila pri zbieraní vecí.
„Pane?“ opýtala sa váhavo.
Severus práve zvažoval, ktorú kôpku prác má oznámkovať ako prvú. Vzhliadol hore a zodvihol jedno obočie.
„Premýšľala som,“ znovu zaváhala. Bola to očividne nejaká dôležitá otázka. „Premýšľala som, čo sa stalo s vaším otcom.“
Severus sedel niekoľko sekúnd úplne bez pohnutia. Potom si zasunul vlasy za ucho. „Zabil som ho,“ odvetil s chladnou tvárou.
Jocelyn temer okamžite znovu získala rovnováhu, no nie dosť rýchle, aby si nevšimol jej šokovaný výraz. Severus cítil nezvyčajnú potrebu vysvetliť jej to. „Bola to nehoda,“ oznámil. „Nehoda s ničivými dôsledkami pre môjho otca, ktorá mala veľmi nepriaznivý vplyv na moju ďalšiu kariéru. Nie je to prístup, ktorý by som odporúčal.“
Uprene sa na ňu díval, ako kývla hlavou, len čo mlčky vstrebala jeho slová, a vopchala si posledné veci do tašky.
„Ďakujem, pane,“ zamumlala cestou von. Po jeho odpovedi zostala viditeľne zdesená, pretože jej obvyklé nadšenie bolo úplne fuč.
Nebolo potrebné jej opisovať ponižujúce detaily procesu pred Wizengamotom: Poppy Pomfreyová svedčiaca v jeho prospech s vyčerpávajúcou litániou o všetkých zraneniach a bitkách, ktoré utŕžil; Slughorn odmietajúci urobiť to isté; Lucius – ktorý bol v tom čase ešte uznávanou mladou hviezdou na ministerstve, než bola povesť jeho rodiny poškvrnená spolčením sa s Voldemortom – podávajúci svedectvo o bezúhonnosti svojho mladého spolužiaka; slzy jeho matky a chorobná láska k mužovi, ktorý týral ju i jej syna.
Pred Azkabanom ho uchránili dve veci: bol neplnoletý a nepoužil mágiu.
Severus stále nevedel, prečo sa práve v tú noc rozhodol vrátiť úder. Bolo to uprostred prázdnin, v to hrozné leto, po ktorom sa pohádal s Lily. Bol opitý ako po väčšinu nocí. A udrel svojho otca. Len raz, ale akousi bláznivou zhodou náhod ho zasiahol presne tak, že mu zlomil väzy. Nešťastná náhoda. Zabitie. Sebaobrana. Severus dostal podmienečný trest na osemnásť mesiacov. Osemnásť mesiacov „dobrého správania“. Osemnásť mesiacov, počas ktorých stále klesal počet ľudí, čo dokázali nájsť vľúdne slovo pre prchkého a zatrpknutého chlapca, ktorý zabil svojho otca.
Smrťožrútom to, na rozdiel od nich, vôbec neprekážalo.
* * * * *
„Severus, chlapče môj, som rád, že si sa tu dnes večer zastavil. Niečo na pitie?“ Dumbledore privolal fľašu ohnivej whisky skôr, než Severus stihol odvetiť. Prenikavý nádych žoviálnosti v jeho hlase donútil Severusa uvažovať nad tým, aký je riaditeľ nervózny.
Severus sa usadil naproti nemu a ochotne prijal ponúkaný pohár.
„Ako pokračujú hodiny so slečnou Grangerovou?“
„Tak, ako sa dalo čakať.“ Severus sa odmlčal a prstom si prešiel po spodnej pere, než sa podvolil odpovedať na otázku schovanú za pôvodnou. „Ešte som jej nepovedal nič, čo by nesúviselo s hodinami.“
Dumbledorovi sa zjavne uľavilo. „Už si sa rozhodol, čo jej povieš?“ spýtal sa.
Severus zodvihol jedno obočie. „Do úvahy pripadá len jedna vec.“
„Nie som si istý, že je to také jednoduché,“ odvetil Dumbledore a mierne sa naklonil dopredu. „Základnou povahovou črtou slečny Grangerovej je postaviť sa za tých, ktorí sú hanobení a zle sa s nimi zaobchádza – spomeň si na jej nedomyslené trvanie na právach domácich škriatkov. Len čo ma zabiješ, tvoje meno bude medzi členmi rádu v nemilosti. Nemôžeme riskovať, že sa môže postaviť na tvoju obranu.“
Zvieravý pocit v žalúdku spôsobil Severusovi ľahký závrat, a tak hodil do seba hlt ohnivej whisky s menšou eleganciou, než bolo jeho zvykom. Dumbledorova necitlivá zmienka o budúcnosti, v ktorej stratí aj tých pár priateľov a trochu úcty, zaťala do živého. Nie po prvý raz mu napadlo, že smrť spôsobená Neporušiteľnou prísahou by bola vhodnejším koncom. „Albus,“ podarilo sa mu povedať ostro, „je oveľa pravdepodobnejšie, že Grangerová povstane skôr na vašu obranu, než na tú moju.“
Dumbledore stisol pery a na mladšieho kolegu sa zhovievavo usmial. „Myslím, že podceňuješ jej úctu voči tebe, Severus.“
Úcta, ktorá čoskoro pominie. Znovu si odpil z whisky. Páľava kĺžuca dolu hrdlom ho iba mierne obrnila voči mukám spôsobeným týmto rozhovorom.
„Hoci aj to by bola katastrofa!“ pokračoval riaditeľ, akoby Severusov život nebol už aj tak obrátený hore nohami. „Rozhodne si nemôžeme dovoliť dostať sa do situácie, kedy by sa ťa pokúsila zastaviť. Vážne si myslím, že bude najlepšie nepovedať to nikomu. Tie výpočty sa celkom isto musia vzťahovať na niečo úplne iné.“
Čo by bolo horšie, uvažoval Severus vystresovane, sledovať, ako sa jej úcta zrúti ako domček z karát, alebo ju nechať myslieť si o mne zároveň s ostatnými, že som zradca? Odsunul tú myšlienku bokom, aby nemusel čeliť zložitej otázke, prečo preňho Grangerovej rešpekt znamená viac než Minervin alebo Hoochovej, a náhle zmenil tému.
„Určite ste ma sem dnes večer zavolali preto, aby sme hovorili o niečom inom ako o slečne Grangerovej, Albus.“
„Máš pravdu ako vždy, Severus. Dúfal som, že sa porozprávame o prútikovej mágii.“
Prútikovej mágii? „Iste.“ Severus si prehodil nohu cez nohu, bol súčasne podráždený a aj sa mu uľavilo, že sa posunuli k takej náhodnej téme.
„Predpokladám, že si uvedomuješ dôsledky súboja vzhľadom na vlastníctvo prútika.“
Došlo mu, na čo riaditeľ naráža. „Pravdaže. Ubezpečujem vás, Albus, že som so svojím prútikom úplne spokojný a absolútne nemám v úmysle používať ten váš.“
„Presne v to dúfam, chlapče môj.“ Dumbledore sa naňho rozžiaril ponad okuliare, potom spustil pohľad k poháru s whisky. Zhlboka sa nadýchol a úsmev bol preč. „Čo vieš o smrtonosnej paličke alebo takzvanom prútiku osudu?“
„O nič menej či viac ako hociktorý dobre vzdelaný čarodejník... O existencii toho prútika kolujú mnohé chýry, ale žiaden z nich sa nikdy nepotvrdil. V nedávnej minulosti sa raz Gregorovič chvastal, že ho vlastní; tvrdil, že ho používa ako model pre vlastnú tvorbu, pravdepodobne, aby sa zviditeľnil. No opäť sa neobjavil žiaden spoľahlivý dôkaz. Prečo?“
„Napodiv,“ ozval sa Dumbledore s nádychom nervozity v hlase, „mám spoľahlivý dôkaz.“ Vytiahol svoj prútik a opatrne ho položil na stôl medzi nich.
Severus sa naň zadíval a po prvýkrát si ho skutočne prezrel. Baza.
„Ten prútik naozaj patril Gregorovičovi,“ riekol Dumbledore. „Ukradol mu ho Gellert Grindelwald a ja som mu ho v roku 1945 vzal.“
Nastalo dlhé ticho, než napokon Severus prehovoril. „A tak, keď vás zabijem...“ stíchol. V mysli horúčkovito zvažoval všetky možnosti a záväzky.
„Áno,“ Dumbledore pôsobil unavene. „Nemal som v úmysle ti to prezradiť. Vlastne som si to tajomstvo chcel vziať do hrobu. Určite,“ hlas mu zneistel, „určite chápeš, aké je dôležité, aby sa o tom Voldemort nedozvedel a ani on, a ani žiaden z jeho smrťožrútov, si prútik neprivlastnili.“
„Keby v Temnom pánovi skrslo čo i len podozrenie,“ podotkol Severus, hlas mal úplne bez emócií, „zabil by ma.“
„Áno,“ pritakal Dumbledore sťažka. „Je to riziko.“
Dlhú chvíľu obaja mlčali.
„Severus?“
Mladší muž vzhliadol od jantárovej tekutiny víriacej v pohári a pozrel riaditeľovi priamo do očí.
„V bazovom prútiku je ukrytá mocná mágia; nemožno ho zlomiť, ani spáliť. Ak by som ho dokázal zničiť, urobil by som to.“
Severus prikývol, že rozumie. Ešte nikdy sa mu Dumbledore nezdal taký utrápený. Dopil pohár a potom ho nehlučne položil na stôl. „Stojím si za tým, čo som povedal, Albus,“ poznamenal. „So svojím prútikom som úplne spokojný a ten váš nebudem používať.“
„Ďakujem, Severus,“ zašepkal riaditeľ s očami upretými na bazový prútik stále ležiaci na stole medzi nimi.
Keď Severus vstal a pobral sa ku dverám, Félix vydal nízky melodický krik. Majster elixírov sa pri tom zvuku zachvel, no nezastavil. Bude ešte dlhé hodiny blúdiť chodbami, než bude schopný zaspať.