20. december 2014
Mor ho, mor!*
Autor: cathedral carver
Preklad: solace
Beta: arkama
Originál: Toil & Trouble
Prístupnosť: neobmedzená
romantika/humor
Po pravde tú poznámku o zuboch vždy trochu ľutoval.
Po pravde tú poznámku o zuboch vždy trochu ľutoval.
Užil si tak ako zakaždým oceňujúci chechot a obrazné potľapkanie po chrbte od slizolinčanov, no výraz úplnej hrôzy a poníženia na Grangerovej tvári ho ani trocha nepotešil. Veľmi dobre vedel, aké je to priať si, aby si sa radšej prepadol pod zem.
Nezamýšľal to povedať. Nezamýšľal povedať vôbec nič, no všetci boli takí strašne hluční a otravní a jemu trešťala hlava a, samozrejme, nemal inú možnosť len sa obrátiť k Dracovi, potom k Potterovi a tej ryšavej otrave, čo sa dožadovala jeho súcitu a pochopenia...
Mal chuť na nich všetkých nakričať, aby už dopekla držali huby a zmizli mu z očí, ale, pravdaže, nesmel. Namiesto toho zízal na Grangerovú, ktorá mala ruky pritisnuté na rýchlo sa predlžujúcich zuboch, a chladne a ľahostajne poznamenal: „Nevidím nijaký rozdiel.“
Oči sa jej naplnili slzami, otočila sa a utiekla. Sledoval jej vzďaľujúcu sa postavu, počul pridusené vzlyky, a hoci vedel, že jej zuby budú napravené a ona sa spamätá a bude ďalej fungovať, akoby sa nič nestalo, nemohol si pomôcť, no pocítil k nej... ľútosť.
Nakrátko.
A nenávidel ju za to, že ho primäla cítiť aj niečo iné okrem neemocionálnej averzie, i keď len na okamih.
Áno, bude pokračovať ďalej, ale nezabudne, to si uvedomoval mimoriadne dobre.
Vo svojom mizernom živote bol terčom krutých posmeškov príliš mnohokrát, aby ho trvale nepoznamenali.
A pamätal si všetky do jedného.
* * * * *
Soboty boli vyhradené pre tresty v učebni a on si ich vychutnával. Vždy existovalo toľko nepríjemných úloh, ktoré mohol udeliť študentom, čo ho nahnevali počas týždňa, a dnes tomu nebolo inak. Presnejšie povedané, bolo to lepšie. Potter mal byť po škole tri hodiny a páni, tá práca, ktorú mu naplánoval... Pri myšlienke na ňu sa mu takmer zdvihli kútiky úst.
Ach, ako sa tešil na soboty!
Zovrel knihy pod pazuchou a temer v povznesenej nálade zabočil za roh k učebni elixírov, keď náhle niečo neobvyklé upútalo jeho pozornosť.
Vo vnútri žiarilo tlmené svetlo. Podišiel bližšie. Usilovne tam pracoval jeden zo študentov. V sobotu ráno týždeň pred vianočnými prázdninami.
No samozrejme.
Grangerová.
Zo svojho miesta vo dverách videl jej husté vlasy a zhrbené plecia. Z kotlíka stúpala a stáčala sa para, keď sa náhlivo pohybovala medzi ním a otvorenou knihou. Vtom si spomenul na jej dychtivú prosbu spred niekoľkých týždňov o vyhradenie dvojhodinového časového priestoru.
Po skončení hodiny pristúpila k jeho stolu, na pleci niesla obrovskú tašku plnú kníh a žmolila si prsty.
„Viete, je to mimoriadny projekt, pane. Na predmet život a zvyky muklov.“
Len sa na ňu uprene díval.
„Píšem o bojovníkoch z amazonského kmeňa Yanomami...“
Bolo mu to fuk.
„... o tom, ako využívajú aconitum vulparia v šípoch.“
Teraz už vzbudila jeho záujem. Trochu. Zdvihol jedno obočie. Vzala to ako výzvu, aby pokračovala.
„Je to fascinujúci jed. Ste... oboznámený s jeho vlastnosťami?“ spýtala sa dychtivo.
Zazrel na ňu.
„Som,“ ozval sa. Zdalo sa, že sa zahanbila. „Aconitum vulparia je vzácny a vysoko toxický jed a mohol by som mať problémy, ak by sa istí... úradní činitelia... dozvedeli, že som dovolil, aby naň siahal študent.“ Odmlčal sa. „No vo vašom prípade by som azda bol ochotný urobiť výnimku.“
„Ospravedlňujem sa, pane. Skrátka som si myslela, keďže je muklovský, že možno nepoznáte...“
„Som veľmi dobre oboznámený so širokou škálou jedov, Grangerová, väčšina z nich by vám skučeravila vlasy.“ Zmĺkol a pohľadom sa zámerne pristavil na jej hlave. „Dokonca viac než obvykle.“
Tentoraz aspoň neplakala.
„Grangerová,“ vyštekol teraz ako pozdrav, keď vpochodoval do tmavej miestnosti. Strhla sa, vzhliadla hore a nervózne sa usmiala.
„Dobré ráno, pane,“ riekla náhlivo. „S projektom som už temer hotová a uvedomujem si, že je to skôr, než sme sa dohodli, no spomínali ste, že by som dnes ráno mohla využiť triedu...“
„V poriadku. Len sa s tým poponáhľajte,“ odsekol. „O necelú hodinu si príde Potter odpracovať trest a na to, aby som ho poriadne podusil, budem potrebovať všetku svoju pozornosť.“
Tresol knihy na stôl a sadol si rozhodnutý úplne ignorovať jej prítomnosť. Otvoril prvú knihu (101 spôsobov ako prekaziť rozhovor) a sklonil hlavu. Ignorovať. Ignorovať.
Ignorovať.
Až na to, že neustále... robila... veci, ktoré priťahovali jeho záujem. Ako... rozprávanie. Nahlas. Sama pre seba.
Pristihol sa, že ju pozoruje spoza clony tmavých vlasov. Tu a tam si čosi zamrmlala a uškrnula sa. Párkrát sa dokonca zasmiala, očividne bola spokojná s prácou. Videl jej zuby. Z nejakého dôvodu ho uchvátili.
Nakoniec vstal a vykročil do zadnej časti triedy pod zámienkou vziať odtiaľ pohár s mločími očami, no v skutočnosti chcel iba vidieť, čo robí. Elixír bol hustý a jedovato zelený a šíril sa z neho zápach čohosi vlhkého a ponurého.
Odobril to.
„Zaujímavé,“ zamrmlal, keď prešiel okolo, a ona pri tej skoro pochvale takmer zažiarila.
„Myslím, že som hotová, pán profesor,“ vyhlásila napokon.
Predstieral nezáujem.
„Gratulujem.“
„Toto je fúkačka,“ povedala, ako keby sa pýtal, „ktorá sa tradične používa. Vyrobila som ju z vetvičky vŕby čiernej. Trvalo mi to týždne, no myslím, že som odviedla dosť slušnú prácu.“
Vydal nízke, nič nehovoriace zavrčanie, no prinútil sa pozrieť na drevenú rúrku, ktorú pohládzala. Vyzerala celkom... pôsobivo.
„Šípy alebo aj tŕne, ktoré som sa rozhodla použiť – sú možno trochu neobvyklé, no musela som improvizovať – sa vložia do tohto konca a potom sa vyfúknu, takto...“
„Hmm.“
A hneď nato ucítil na bočnej časti krku ostrú, prenikavú bolesť.
Čo to...
„...obeť je skoro okamžite paralyzovaná,“ dodala veselo.
Zodvihol ruku, zacítil ostrý hrot tŕňa, pomalý teplý pramienok krvi a pálenie jedu, keď mu prenikal do tela.
...dopekla.
Grangerová ho zasiahla. Vytiahol ten malý tŕň z kože, hodil ho na stôl a pohol hlavou z jednej strany na druhú.
Zlý nápad. Bolesť hlavy. Sucho v ústach. Rozmazané videnie.
Vstal pripravený kričať, zúriť a vyhrážať sa.
Veľmi zlý nápad.
Zapotácal sa. Hrozilo, že bude buď vracať, alebo možno omdlie.
„Ó... bože!“ počul ju hovoriť akoby z diaľky, veľkej diaľky. „Och! Ja som... ja len... som vás trafila, že?“
„Áááno,“ zasyčal. Dotackal sa pred stôl, jednou rukou zvieral okraj opotrebovaného dreva a pod druhou cítil slabý pulz. Obe ruky mala pritisnuté na ústa, oči rozšírené hrôzou nad ním. „Áno, trafili.“ Už si necítil nohy.
Spadol na zem.
„Mrzí ma to, tak veľmi ma to mrzí,“ bľabotala. „Môžem to napraviť.“ Vytiahla prútik. „Nebojte sa, pane. Poznám kúzlo...“ Začala mávať prútikom a čosi nezrozumiteľne mumlať.
„Zdá sa, že nie, vy hlúpe dievčisko.“ Odmlčal sa. „Jed je potrebné odstrániť... orálne.“
Stuhla s prútikom v ruke. Výraz zahanbenia na jej tvári by bol takmer zábavný, keby sa necítil tak totálne nanič.
„Prosím?“
„Musí byť odstránený orálne! Orálne znamená ústami, vy dubová hlava...“
„Som si veľmi dobre vedomá, čo znamená orálne, pán profesor. Len som sa nikdy nestretla so špeciálnym protijedom na...“
„Ó, pravdaže nie! Nemusím vám vari hovoriť, že aconitum vulparia je nesmierne nebezpečný muklovský jed. Predovšetkým však nechápem, prečo som vám dovolil robiť pokusy s niečím takým riskantným...“
„Snažili ste sa byť milý,“ riekla potichu.
„Iste. A teraz som sa ocitol v tejto nezávideniahodnej situácii.“ Oprel sa dozadu o stôl, vyzeral ešte bledší než obvykle, dlhou štíhlou rukou si pevne stisol bočnú stranu krku. Hermiona naňho zízala. Na líci cítil jej teplý dych. Zaťal zuby a snažil sa pomaly dýchať. Voňala ako mäta.
Silno zažmúril oči.
„Orálne,“ zamrmlal a znelo to znechutene.
„Tak dobre,“ povedala. „Potrebujete, aby som to urobila?“ Hlas sa jej triasol.
„Vzhľadom na to, že som zatiaľ neobjavil spôsob, ako dostať vlastný krk do úst, áno, potrebujem, aby ste to urobili! Naraz pochybujem o vašej povesti inteligentnej študentky.“
Počul, ako jej prútik dopadol s klepotom na zem a cítil, že sa pohla bližšie. „Tak... tak, aby sme si to vyjasnili, ja len...“
Nahlas vydýchol cez zaťaté zuby.
„Vysať a vypľuť! Priložte pery na ranu, vysajte jed a vypľujte ho na podlahu. Túto činnosť opakujte, pokým postihnutá oblasť nebude už viac napuchnutá a zelená! Nie je to ťažké, Grangerová!“
Posunula sa ešte bližšie. „Budete musieť odtiahnuť ruku,“ zamumlala potichu. S veľkou nechuťou nechal ruku klesnúť k boku. Presunula sa ešte bližšie a zhlboka sa nadýchla.
„Vyzerá to zle,“ skonštatovala.
„Je to jed,“ ozval sa, hlas mu znel v ušiach slabo. „Nemusí to vyzerať pekne. A strácate čas. Rýchlo! Keď skončíte, budete musieť... priviesť madam Pomfreyovú, povedzte jej, že potrebujem...“
No vzápätí mu jednu ruku položila na prednú časť hrudníka a druhú ovinula vôkol zátylku. Jej teplé, príjemne teplé pery sa dotkli rany a účinok bol okamžitý a značný, neočakávane vzrušujúci.
Počul, ako si odpľula, opäť odpľula a pristihol sa, že zadržiava dych a čaká... v nádeji?
Nie, nie, nie, nie!
Zachraňuje ti život, to je všetko.
Ak ťa najskôr nezabije.
A potom mala ústa znovu na jeho koži a on musel pevne zavrieť oči a prstami si silno stisnúť stehná a potlačiť zvuk, ktorý by mohol znieť veľmi podobne zastonaniu, ak by ho vydal.
Pri Merlinovi, existovalo niečo, v čom to dievča nevynikalo?
Okraje predmetov začali sivieť.
„Stačí, Grangerová.“ Hlas mal, rovnako ako nervy, slabý.
„Myslím, že som už skoro hotová, pane,“ riekla udýchane. „Zelená je takmer preč...“
Ešte raz sklonila hlavu, znovu sa ho dotkla ústami, jazykom a zubami mu opäť prešla po koži...
Nevzruším sa. Nevzruš...
„Povedal som dosť!“ zachripel a so zvyškami síl, ktoré mu ostávali, ju odtlačil, no namiesto toho zistil, že sa nejako zamotal do mäkkých záhybov jej svetra, a keďže mala ruky stále na ňom, jej tvár sa ocitla nebezpečne blízko a ďalej...
„Prerušil... som niečo?“
Vtom vzhliadol a zaostril zrak na toho najhnusnejšieho tvora stojaceho vo dverách a počul ten najodpornejší hlas, ktorý sa mu posmieval, vždy posmieval.
„Harry!“ vykríkla Hermiona. Snape cítil, ako mu jej teplý dych preletel po čoraz studenšom líci. „Potrebujem tvoju pomoc!“
Harry prešiel ku nim, na tvári sa mu odrážala zmes prekvapenia, zhnusenia a pobavenia. Snape zavrel oči a cítil, ako sa mu srdce v hrudi zadrháva a spomaľuje.
Nenávidím všetko a všetkých. Obaja budú za toto vylúčení, aj keby to bola posledná vec, ktorú urobím...
Potom stratil vedomie.
* * * * *
Tichá noc,
svätá noc!
Všetko spí,
všetko sní.
Vtom sa zobudil. Naokolo panovalo šero, no pre jeho oči bolo priveľmi jasné, uvedomil si, keď ich musel mať chvíľu zavreté. Bol na ošetrovni. Vládol tam pokoj.
Mierne pootočil hlavu. Sneh ťukal na potemnené okenné sklá. Mal na sebe biele pyžamo, ležal pod bielymi prikrývkami. Hermiona Grangerová sedela pri jeho posteli, ruky mala pevne zovreté v lone, tvár bledú a napätú. Hľadela von oknom a ... spievala, tichučko.
Som mŕtvy?
„Čo... to robíte?“ zamumlal. Jazyk mu oťažel z nepoužívania.
Podskočila na stoličke.
„Vy ste hore!“ vydýchla. „Ste hore.“ Usmiala sa. „Nechcela som vás rušiť. Spievala som.“
„... spievala?“
„Vianočné koledy. Pripadajú mi upokojujúce.“
Vianoce?
„Ako dlho som tu?“
„Týždeň.“
„Týždeň?“
„Áno, takmer.“
Snažil sa posadiť.
„Prosím, pán profesor. Dovoľte mi priviesť madam Pomfreyovú. Veľmi jej odľahne, keď uvidí, že ste v poriadku.“ Nevedel, či je vhodné použiť práve slovo v poriadku, no predsa len bol stále nažive. Odrazu rezko vstala a prevrhla stoličku. Hlasný rachot naplnil priveľmi tichú miestnosť.
„Kde sú všetci?“ Cítil sa dezorientovaný, zoslabnutý. Zavrel oči, snažil sa sústrediť, spomenúť si.
Grangerovej ústa na jeho krku. Potter a jeho hlúpy výraz...
Och!
Prudko otvoril oči.
„Všetci odišli na sviatky, pane. Je... Štedrý večer.“
Civel na ňu.
„Tak potom... prečo ste ešte tu?“
„Skoro som vás zabila, pane,“ zalomila rukami. Vyzerala, že sa možno rozplače. „Požiadala som profesora Dumbledora, či by som tu mohla ostať pár dní navyše, len aby som sa ubezpečila...“ Nahlas prehltla. „O hodinu odchádzam.“
Snape na ňu naďalej zízal neschopný pochopiť, čo hovorí. Zdržala sa? Lebo mala... obavy? O čo?
„Profesor Snape! Ste pri vedomí. Konečne!“ Ponáhľala sa k nim madam Pomfreyová, v rukách stískala šálku, z ktorej sa parilo. „Musím povedať, že ste nám všetkým poriadne nahnali strach. Slečna Grangerová bola celá bez seba. Takmer sa od vás ani nepohla.“
Snape sledoval, ako sa Hermiona v rozpakoch ošíva.
„No vyzerá to, že sa už uzdravujete. Vedela som, že je to len otázka času.“ Podala mu šálku. Zadíval sa na bublajúcu rubínovočervenú tekutinu.
„Predpokladám, že je to Nux-Vom?“
„Áno. Podávala som vám ho trikrát denne. Detoxikácia trvala oveľa dlhšie, než som očakávala,“ skonštatovala nespokojne. „Ten muklovský jed je jeden z najťažšie odstrániteľných, s akými som sa kedy stretla. Naozaj sa vám čudujem, že ste dovolili, aby naň siahala študentka.“
„Iste,“ pritakal, vyhýbajúc sa Hermioninmu pohľadu. Poslušne vypil liek, ľahol si na chrbát a zavrel oči. Keď ich otvoril, Pomfreyová už bola preč, no Hermiona tam stále stála a úzkostlivo ho pozorovala. Narovnala stoličku, pritiahla si ju bližšie a znovu sa posadila.
„Ako sa cítite, pane?“
„Som si istý, že budem žiť dosť dlho na to, aby som študentom v novom roku poriadne znepríjemnil život.“
Zavládlo nepríjemné ticho. Ťuk-ťuk-ťuk dopadal sneh na okná.
Hermiona sa pohrabala v taške pri nohách a vytiahla zvitok pergamenu.
„Toto vás poteší! Profesorka Burbageová mi dala za projekt najlepšiu známku z celej triedy. Povedala, že ten jed ešte nikdy nevidela pôsobiť tak účinne.“
„Profesorka Burbageová... bola tu?“
„Áno! Osobne vás vyšetrila. Vlastne priviedla so sebou celú triedu. Študenti nikdy nevideli účinky aconita vulparia zblízka. Pravdaže, vo svojich výpočtoch som bola trochu mimo, inak by ste pravdepodobne okamžite zomreli...“
„Úžasné!“
Z nejakého dôvodu stále vyzerala rozrušene, čelo mala nakrčené. Povzdychol si.
„Som si istý, že nebudete vylúčená, Grangerová, ak je to to, čo vás trápi.“ To bolo všetko, čo k tomu mohol povedať.
Dlhú chvíľu sa dívali jeden druhému do očí.
„To nie je to, čo ma trápi,“ riekla potichu.
Nux-Vom mal pôsobivý účinok, ako mu bolo známe. Cítil sa ospalo, v teple a nesmierne... uvoľnene. Svetlo potemnelo, vzduch oťažel. Hermiona sa naklonila bližšie. Uprene na ňu hľadel. Opätovala mu pohľad. Čo chce?
Usiloval sa sústrediť na myšlienky. Prial si, aby opäť začala spievať.
„Grangerová...“ Cítil, ako mu v žilách koluje červený elixír, spôsoboval, že bol čoraz malátnejší a jasne uvažujúci ako pri ohnivej whisky.
„Áno, pane?“ Usmiala sa naňho.
Zdvihol ruku. Zdala sa mu taká ľahká a nehmotná a nejako sa ocitla na jej líci, vlastne len veľmi nakrátko.
„Máte veľmi pekné... zuby.“ Zdvihla obočie. „Myslím tým ešte pred tou... pred tou kliatbou. Pravdaže, aj teraz sú pekné... ale... nikdy som nemal... chcem tým povedať... vždy boli pekné.“
Či sa zapýrila, uškrnula, alebo pohla rukou v snahe ho umlčať, to sa nikdy nedozvedel. V tom čase zavrel oči, a keď zaspával, ucítil na prstoch prekvapivo jemný stisk a v jej hlase počul láskavý tón, ktorým si ho doberala:
„Neviem,“ povedala veselo a stále ho držala za ruku. „Nevidím nijaký rozdiel.“
* * * * *
Január bol jasný a mrazivý.
Študenti vchádzali do triedy pomaly a skľúčene s ohnutými plecami, nesmierne zarazení, že sa ocitli späť v škole tak skoro, hlavy mali ešte preplnené prázdninovými nezmyslami. Samozrejme, Grangerová dnu napochodovala rázne a s vystretým chrbtom, no nedopustil, aby si všimla, že ju pozoruje.
Zadal im ten najnáročnejší elixír zo štvrtej kapitoly (uspávacie elixíry) a sliedil po učebni, pričom robil toľko zlomyseľných a nahnevaných poznámok, koľko dokázal, len aby tí malí tupohlavci vedeli, kto tu šéfuje a že je nadobro po prázdninách.
Hermiona bola zhrbená nad kotlíkom, poriadne kučeravá ako vždy a od sústredenia si hrýzla spodnú peru. Tri razy prešiel okolo nej bez slova a ona zakaždým vzhliadla v očakávaní. Štvrtýkrát sa zadíval na hnedú lepkavú tekutinu klokotajúcu v kotlíku a zamrmlal:
„Zaujímavé.“
Potter zamaskoval hlasný rehot kašľom a on strhol Chrabromilu desať bodov.
Zastavil sa v prednej časti učebne, chvíľu tam nehybne a ticho stál a sledoval ju. Posunul ruku hore ku krku, k obväzu schovanému pod vysokým čiernym golierom a malej jazve skrytej pod ním.
Vtom pozrela hore, ako by na sebe ucítila jeho pohľad. Všimla si, že má ruku na hrdle a líca jej pokryl rubínovočervený rumenec, potom sa usmiala, rozpačito a s úľavou... a možno tam bolo aj čosi viac.
Možno.
Tiež sa na ňu letmo usmial. Vtedy Potter vzhliadol nahor a zaškľabil sa naňho. Za svoju drzosť rýchlo zinkasoval šesť trestov.
Ach, ako sa tešil na soboty!
Pozn. prekl.: *V origináli "Toil & Trouble", čo je časť verša z Macbetha (4. dejstvo, 1. výstup):
Double, double toil and trouble.
Fire burn and cauldron bubble.
V preklade Ľubomíra Feldeka:
Mor ho, mor ho, mor ho, mor!
Kotol, bubli! Oheň, hor!