Preklady fanfiction Harryho Pottera

22. kapitola

„A ako sa cítiš, Minerva?“ Dumbledore a McGonagallová sedeli v profesorkinej pracovni a dávali si čaj a lievance.

„Lepšie. Ďakujem, Albus. Poppy mi dala upokojujúci elixír, spala som ako dieťa a aj noha je už v poriadku.“

„Čo si myslíš o mojom nápade?“

„Myslím si, že si popletený starý chlap, ktorý strká nos kam nemá. Tieto deti si nezaslúžia byť odmenené oslavou.“

„Najprv si budú musieť pripraviť miestnosť. Môžem ťa uistiť, že im to zaberie pár hodín ťažkej práce. Nebudú mať povolené používať mágiu.“

„Chcela som Potterovi zakázať hrať počas posledného zápasu.“

„To by bolo prehnané, Minerva.“

„Vieš, ako som sa vydesila, keď som našla prázdne postele alebo ako som sa cítila neskôr, keď som si myslela, že šli po kameň! Ledva som cítila podlahu pod nohami.“

„Deti sa nepodieľali na Quirrellovom podvode.“

„Viem, ale nebola by som tam, keby boli vo svojich posteliach.“

„V tom prípade by si nebola schopná zastaviť Quirrella...“ Minerva vedela, že keď si raz Albus niečo vezme do hlavy, neexistoval spôsob, ako ho donútiť rozumne uvažovať...

„Aj tak...“

„Musím ti pripomenúť, že sú to iba deti.“

„Deti vyrastú, Albus... Naozaj mám Harryho rada. Ja... pripomína mi tak veľmi svojho otca a Siriusa... bola som obvinená, že som na nich bola veľmi mierna... Možno ak by som bola trochu prísnejšia... Mohlo sa zabrániť tragédií.“

„Severus tomu dieťaťu nedovolí zdivočieť.“

V tej chvíli sa pred nimi objavila biela postava. Patronus Madam Pomfreyovej ich požiadal, aby sa ponáhľali na ošetrovňu, kvôli naliehavej záležitosti.

Minerva a Albus prišli na ošetrovňu o pár minút neskôr. Napriek svojim rokom sa pohybovali rýchlo. Na prvý pohľad vyzerala ošetrovňa prázdna. Pomona a Filius prišli tiež...

„Aký stav núdze?“ Štyria čarodejníci sa začali obzerať okolo, keď si všimli pohyb nad ich hlavami a pozreli sa hore.

„Priamo tu nad vami!“

„Poppy! Čo sa stalo?“ Liečiteľka sa vznášala nad ich hlavami, a veľmi sa snažila, aby zostala vzpriamená.

„Pomôžte mi dole a vysvetlím to.“

Pohybom Flitwickovho prútika bola vznášajúca sa čarodejnica spustená a opatrne zložená na nohy.

Madam Pomfreyová im vysvetlila, že poslala patronusa za školským zborom, keď Severus a Harry omdleli. Uvedomila si, že sa s Harrym niečo deje a že mu Severus pomáha. Videla Snapeov boj a dieťa v jeho rukách. Potom sa Harry otočil a dotkol postavy ležiacej na posteli. Quirrell zostal nehybný, ale počula hluk a jakot, a jeho koža popraskala a rozpadla sa ako škrupinka, zápas potom ustal. Tmavý mrak opustil telo a vyletel oknom, ktoré tým rozbil. Severus spadol na dlážku chrániac Harryho vlastným telom.

Madam Pomfreyová nebola schopná niečo urobiť. Poslala patronusov. Pokúsila sa levitovať dvojicu, aby im bolo pohodlnejšie, kým nepríde pomoc... v sekunde, keď sa ich jej kúzlo dotklo, cítila, ako sa odrazilo späť, zasiahlo ju a nechalo vznášať sa pri strope.

Päť čarodejníkov obklopilo Severusa s Harrym. Flitwick k nim priblížil ruky a cítil, akoby sa priblížil rovnakým pólom magnetu. Jeho ruka bola odmrštená rovnakou silou, akú použil. Keďže to robil jemne, tlak nebol veľký... Otočil sa, aby videl kolegov pozorovať ho a usmial sa.

„Čo je také zábavné, Filius?“

„Toto, moji priatelia, sú fungujúce pokrvné ochrany v akcii. Pokrvná adopcia sa úspešne pretransformovala do pokrvných ochrán Severusa a Harryho.“

„Čo by sme teraz mali urobiť?“

„Môžem iba hádať. Ako náhle bude nebezpečenstvo preč... zmiznú. Medzitým môžeme iba čakať.“

„Necítim sa dobre, že ich nechávame na podlahe...“

„Môžeme použiť zmäkčujúce kúzla na podlahu a okolo nich... Nič sa ich teraz nemôže dotknúť.“

„Medzitým sa môžeme postarať o Quirrella....“ spomenula Sproutová.

„Poppy ho videla rozpadnúť sa, on...“

„Možno sa mýlim, Poppy, ale niečo je tam v tej škrupine...“

Pozreli sa tam uvedomili si, že vo vnútri škrupiny bol sám Quirrell. Muž stratil bolestivú grimasu a vyzeral, akoby pokojne spal.

~*~

Severus kráčal hmlou a nasledoval svetlo. Kráčal po cestičke medzi stromami. Presvital cez ne mesiac. Išiel už dlhý čas. Niečo hľadal... Nasledoval svetlo. Bol si istý, že je to správne robiť.

Ako sa priblížil, uvedomil si, že svetlo vychádza z domu. Stredne veľký dom s oknami so záclonami. Biele steny a pestovaná záhrada s ružami. Pristúpil bližšie. Dom ho akoby nútil zaklopať. Ale teraz, keď prišiel k dverám, nebol si istý, či je vítaný. Pozrel sa cez okno a videl vo vnútri ľudí.

Bolo tam dieťa sediace za stolom. Písalo... nie, kreslilo, pretože Severus ho videl vyberať farbičky zo škatule pred ním. Za ním boli otvorené dvere a  Snape tam videl ďalších ľudí. Zbadal ženu s dlhými červenými vlasmi vychádzať s pohárom mlieka a tanierom v rukách. Položila pohár na stôl a dieťa si vzalo z taniera koláčik.

Žena, matka, si sadla vedľa neho a Severus mohol vidieť chlapca tešiaceho sa z jej pozornosti. Bola zvedavá na jeho vysvetľovanie. Chlapec jej rozprával o svojej kresbe. Severus si prial, aby ich mohol počuť. Potom vstúpil do izby muž. Mal tmavé vlasy a okuliare. Pošteklil dieťa, ako sa oprel, aby si vypočul  výklad... zobral farebnú ceruzku a niečo dokreslil na papier. Chlapec na neho pozrel. Severus nechcel vyrušovať rodinu. Mal by ísť. Pokúsil sa ukročiť, ale nohy ho neposlúchali. Bol zaseknutý. Videl, ako žena vzhliadla k oknu... videli ho. Muž šiel k dverám a otvoril ich.

Kde Severus očakával odmietnutie, našiel ruku Jamesa Pottera ťahajúcu ho dovnútra. Vkročil dovnútra a žena, Lily, sa postavila, aby ho privítala. Neboli medzi nimi slová, iba porozumenie, boli tu spolu, aby spoločne milovali a chránili čiernovlasé dieťa, ktoré sedelo pri stole.

Severus na nich pozrel. Všetky staré problémy medzi nimi boli odpustené a zabudnuté. Rozmýšľal, či sa to deje vo vnútri Harryho mysle, alebo v jeho vlastnej. Stál pri dvoch dospelých.

Harry vzhliadol od kresby a pozrel na muža v čiernej. Teraz bola jeho rodina úplná, bol čas. Postavil sa a prikráčal k nim. Dieťa bolo šťastné. Prijalo situáciu ako krásny sen. Pozrel sa na svojich rodičov a adoptívneho otca, a potom ich všetkých objal. Toto videl  v zrkadle z Erisedu, toľko mesiacov dozadu. Vedel, že to bolo také reálne, ako to len bolo možné.

Zabudne väčšinu z toho, čo sa stalo toho dňa v malom dome so svojimi  rodičmi, ale vždy si bude pamätať pocit, aké je to byť obklopený nekonečnou láskou.

Objímajúc ich mohol povedať, že jeho matka vonia ako kvetiny a čokoládové keksy. Jeho otec ako vietor, ktorý cítil,  keď križuje vzduch uháňajúc sa za strelou. A Severus, jeho nový ocko... zaváňal prísadami do elixírov.

Tá vôňa bolo to, čo ho vrátilo do prítomnosti. Cítil habit na svojom  líci a počul tlkot srdca pri uchu... Otvoril oči, ale zase ich zavrel, pretože ho svetlo pichalo v očiach.

Šepkajúce hlasy boli blízko. Harry sa pokúšal počúvať, čo rozprávajú...

Uhádol, že bol na ošetrovni. Musel sa pohnúť, pretože za sebou počul nejasný hlas liečiteľky, ktorej odľahlo.

„Harry?“

„Madam...“ Harry otočil hlavou. Jeho ruky stále objímali majstra elixírov.

„Harry, môžeš sa hýbať?“ liečiteľka sa priklonila k jeho strane.

„Myslím...“ Harry sa zošmykol zo Snapeovho tela a našiel sa sedieť na podlahe. Cítil, že Snape sa vedľa neho tiež hýbe. Ale nebol si istý, keďže sa cítil, akoby sa okolo neho hýbala celá miestnosť. Zatvoril oči a otvoril ich, aby zbadal učiteľov, ktorý na neho ostražito hľadeli. Dumbledore, Flitwick, Sproutová a Poppy. Vyzeralo, že im spadol kameň zo srdca a prikročili bližšie.

Severus sa tiež posadil. Neodmietol ruku, ktorá ho podopierala.

Niekoľkokrát zažmurkal, aby si prečistil oči. Potom sa obzrel okolo seba a na svojich kolegov.

„Prečo sme na dlážke?“

„Dokážeš sa postaviť?“ Severus sa pozrel na ženu, akoby bola šialená. Samozrejme, že sa dokáže postaviť!  Pokúsil sa to urobiť, ale keďže sa dlážka hýbala, zase sa posadil.

„Myslím, že bude lepšie, ak si tu ešte na chvíľku posedím.“ Cítil vedľa seba dieťa túliace sa k jeho boku. „Harry, si v poriadku?“

„To bol ten najzvláštnejší sen... Mal si ho tiež? Bol to tvoj sen, alebo môj?“

„Neviem.“

Podráždený, kvôli tomu ako sa cítil, Severus zazeral na svojich kolegov: „Je tu nejaký dôvod, prečo ste považovali za vhodné nechať nás na dlážke?“

Flitwick mu odpovedal: „Boli ste obklopení veľmi mocnými ochranami, Severus, ktoré zabraňovali sa vás čo i len dotknúť. Museli sme vás tu tak nechať ležať...“

„Chápem... Takže ochrany...?“

„Fungujú!“

„Ja... teraz asi ocením vašu pomoc...“

„Áno, áno, samozrejme, chlapče môj,“ s mávnutím prútika Dumbledore podsunul stoličku pod Severusa a Harryho. Chlapec nevedel, čo sa stalo, ale chcel ostať blízko pri svojom adoptívnom otcovi.

S pomocou sa Snape  postavil.

„Môžeš nám povedať, čo sa stalo?“ McGonagallová sa pýtala za všetkých prítomných. Prekvapivo im odpovedal Harry.

„Niečo sa chcelo dostať do mojej hlavy... chcelo moje telo.. pretože... Povedal, že to bola moja chyba... bol... myslím, že to bol Voldemort,“ Harry nevenoval pozornosť zhíknutiam okolo neho, chytil Severusovu ruku a pokračoval, „obťahoval sa okolo mojej mysle, ale...“ pozrel sa na svojho aditívneho otca, „ty si tam bol... povedal si, že potrebuješ pretrhnúť spojenie, a použil si nožnice a videl som svojich rodičov... moju mamku a ocka, a teba... a Voldemort naďalej nedokázal zostať v mojej mysli, chcel ma zraniť, ale donútil si ho odísť...“ Harry zavŕtal tvár do habitu majstra elixírov. Známa vôňa ho upokojovala. Tiež okolo seba cítil chlácholivé ruky.

„Určite to bola nočná mora, Harry... teraz, keď si hore...“ riaditeľ sa ho pokúsil upokojiť...

„Žiadna nočná mora, Albus, bol som tam.“

„Ale Veď-Viete-Kto....“

„Nie je mŕtvy. Bol vo vnútri Quirrella a pokúsil sa posadnúť Harryho. Nie je živý, ale ani mŕtvy. Myslím, že sa vráti...“

„To preto sa ochrany spustili...“

„Videl si mojich rodičov, ocko?“

„Áno, Harry, pomohli mi. Ako sa cítiš?“

„Dobre. Myslím. Bolelo to, keď chcel vo mne ostať Voldemort, ale teraz je mi fajn.“

Madam Pomfreyová pohla prútikom a spravila niekoľko testov.

„Som hladný.“

„Koľko je hodín?“

„Takmer čas večere... Vyzeráš v poriadku, Harry, požiadam o niečo ľahké a myslím, že potrebuješ odpočívať. Môžeš tu zostať do zajtrajška, ak chceš, Severus.“

„Ale ja nie som unavený... Bol obed, keď sme prišli na ošetrovňu... už sme spali niekoľko hodín....“

„Viac ako niekoľko hodín, Harry... Prišli ste na ošetrovňu včera.“

„Včera...! Dnes je sobota?... Čo s metlobalovým zápasom?“

„Je mi ľúto, že ste nemohli hrať, pán Potter... Chrabromil prehral...“

„Prečo ste ma nezobudili?“

„To stačí, Harry,“ zasiahol Severus, „ochranné kúzla im zabránili, aby sa nás dotkli. Museli ich nechať, aby samé ustúpili.“

„Snažili sme sa vás dotknúť každú polhodinu, Harry, boli sme odtlačení... až pred desiatimi minútami, kedy ste sa zobudili...“ vysvetlil Flitwick.

„Potom sa už nikdy nebudem musieť vrátiť do domu mojich príbuzných. Nikdy?“

Severus mu predtým vysvetlil, že si nie sú istí o prenose pokrvných ochrán, a povedal, že s Harrym budú musieť spraviť nejaké testy a ak by neuspeli, budú musieť žiť s Dursleyovcami na dva týždne.

Harry vedel, že keby bol jeho otec s ním, nemal by sa čoho u príbuzných báť, ale nechcel, ale nechcel to.

„Navštívime ich, Harry. Samozrejme, že vedia, že som ťa už adoptoval, ale potrebujeme, aby podpísali nejaké papiere na muklovskú adopciu. Uvidíme ich, ale nie je nutné, aby sme tam ostali.“

„Chcel som hrať posledný zápas... teraz nemáme šancu vyhrať pohár. Ospravedlňujem sa, profesorka McGonagallová...“

„Nemusíte sa v tomto prípade ospravedlňovať. Vaši spolužiaci to chápu.“

„Napísal som vám ospravedlňujúci sa list... Prepáčte, že som sa vyplížil z veže... Je mi ľúto, že ste si zlomili nohu.“

„Prečítam si váš list neskôr, pán Potter. Ale nepočítajte s hraním, ak sa budete takto správať. Nestarám sa toľko o metlobalové poháre, ak si myslíte, že nemusíte poslúchať.“

„Áno, madam. Môžeme sa teraz najesť?“

S pohybom prútika liečiteľky sa zjavilo niekoľko tácok.

„Necháme vás, aby ste sa navečerali. Mali by sme už ísť dole do Veľkej siene.“

„Zostanete na ošetrovni, Severus?“

„Nie, riaditeľ. Pôjdeme do nášho bytu hneď, ako nám to madam Pomfreyová dovolí.“

„Dobre. Neskôr s tebou prehodím slovíčko.“

„Áno, riaditeľ.“

Na ďalšie ráno sa Harry zobudil na vôňu waflí. Dal si rýchlu sprchu a našiel svojho otca v kuchyni. Ukladal na stôl  jahody so šľahačkou

„Konečne! Aspoň si ale čistý.“

„Dobré ráno, ocko! Ďakujem za wafle, na raňajky ich mám najradšej.“

„Viem. Ako si spal?“

„Dobre... Tuším, že som bol nakoniec predsa len unavený. Rozprával si sa včera celú noc s riaditeľom?“

„Nie.“

„Nepočul som, kedy odišiel... Čo povedal?“

„Nič, čo by si potreboval vedieť.“

„Ocko...! Rozprávali ste o mne, nie?“

„Nechystám sa rozoberať svoj rozhovor s riaditeľom. Rozprávali sme o tebe a o... Voldemortovi. Nič ďalšie ti neprezradím.“

„Ale ocko!“

„Žiadne ale, dieťa.“

Harry si odrezal veľký kus wafle a celý si ho strčil do úst nahnevaným pohybom.

„Je neslušné takto jesť, Harry...“ Severus si roztvoril noviny. Chlapec vypil trochu mlieka.

„Nie je slušné mať tajomstvá... Napokon, chcel sa dostať do mojej hlavy, takže nie je úplne mŕtvy... A čo sa stane, ak sa o to zase pokúsi?“

„Budeš sa musieť naučiť oklumenciu, krytie si mysle. Takto budeš chránený od týchto druhov útokov...“ Severus videl ako dieťaťom trhlo. „Budem ťa učiť počas leta.“

Harry si pokrájal waflu na malé kúsky, Snape si čítal svoje noviny, ale vedel, že chlapec nie je spokojný s letnými lekciami. Potom chlapec povedal:

„To je všetko, na čo ma chceš... učiť ma veci... Chcel si ma naučiť písať a elixíry a všetko... A teraz ma chceš učiť oklu-vec a... mal si dostať iného syna, takého, ktorý sa nepotrebuje toľko učiť!“

Harry pustil vidličku, vstal od stola a chystal sa utiecť do izby, keď ho zastavil prísny otcov hlas.

„Harry James!“

Harry zastal, ale neotočil sa.

„Poď sem.“

Harry stál zamrznutý na mieste. Nevedel, prečo bol taký nahnevaný...

„Máš problémy so sluchom, dieťa? Poď sem.“

Severus videl zápas. Mal by to skúsiť inak. Po skúsenostiach predošlého dňa bolo logické, že dieťa malo otázky. Nechcel Harryho zničiť s témou jeho rozhovoru s Albusom, ale dieťa potrebovalo porozumieť a... Po niekoľkých sekundách odporu sa Harry otočil a prišiel späť. Postavil sa  vedľa svojho adoptívneho otca.

Zacítil, ako ho muž objal. A jeho hlas ho tíšil.

„Bude to v poriadku, dieťa. Už si v bezpečí.“

„Je mi to ľúto.“ Bolo pekné byť takto objímaný a vedieť, že ešte aj po hysterickom záchvate bol stále milovaný. Harry si zobral servítku, ktorú mu Severus dal a utrel si oči...

„Nechceš dojesť svoju waflu?“

„Moja mama voňala ako čokoládové koláčiky a škorica...“ Snape si povzdychol. Áno, to bola vôňa, ktorá sa mu spájala s Lily... vedel, že si Harry bude spomínať...

„Áno, voňala. Chceš trochu čokoládového sirupu na wafle?“ Alebo kúsky waflí, čo ostali...

„Milovali ma... moji rodičia... Ja... povedal si mi, že ma milovali, ale ja som si to nemohol pamätať a teraz... Videl si ich? Naozaj tam boli?“

„Nie som si istý, Harry, ale som si istý, že ťa milovali a pomohli mi vyhnať Voldemorta z tvojej mysle... zvyšok ti neviem povedať.“

„Bolo to ako sen.. ale vedel som, že to nie je sen... Aj ty ma miluješ.“ To bolo vyhlásenie. Severus u dieťaťa nepostrehol žiadne pochyby.

„Myslel som, že sme o tom už hovorili...“

„Áno, prepáč... Som rád, že si si ma vybral... Budem sa snažiť učiť...“

„Budeš mať viac než dosť času, aby si si užíval leto, dieťa...“

„Takže... Nechystáš sa mi povedať, čo povedal riaditeľ...“

„Poviem ti, keď to budeš potrebovať vedieť, Harry. Práve teraz to nevieme naisto a zmiatlo by ťa to. Rozumieš?“

Harry iba mykol plecami.

„Dopi si mlieko, môžeš si zobrať ešte niekoľko jahôd a  šľahačku...“

„Áno, oci.“

„Riaditeľ našiel vhodnú miestnosť na oslavu, ktorú plánuješ. Potrebuje upratať...“

„Máme iba štyri dni, aby sme ju pripravili.... Môžem ju vidieť?“

„Najprv dojedz.“

Ako Harry sedel počas koncoročnej hostiny, pozrel sa na učiteľský stôl a na otca rozprávajúceho sa s profesorkou McGonagallovou. Zdalo sa mu, že sa otec usmieva. Jedlo bolo ako vždy fantastické. Sieň bola vyzdobená vlajočkami v rozdielnych fakultných farbách.

Vedľa neho sedel Ron s Hermionou. Hermiona bola veľmi šťastná kvôli svojim známkam a  Rona tešil koláč.

Práve minulú noc bolo Ronovi takmer zle z priveľkého množstva sladkostí a teraz jedol veľký kus čokoládovej torty lyžicou...

Pyžamová party bola úspešná. Harrymu sa páčila miestnosť, ktorú našiel riaditeľ. Bola veľká ako tri učebne. Každé dieťa si vybralo kus steny a vymaľovalo ju v odlišných farbách. Potom ju hradní domáci škriatkovia naplnili rôznymi druhmi nábytku. Stoličky a dlhé gauče a detské postele. A dlhý stôl. Stôl bol plný slaného i sladkého. A exotické nápoje. Hrali skrývačky a šarády. Po chvíli šli dievčatá na jednu stranu hrať sa na obchod krásy a chlapci mali súťaž v jedení. Dospelí v hrade ich na striedačku kontrolovali.  Keď boli unavení, nábytok sa zmenil na spacie vaky a deti ihneď zaspali, keďže všetci boli unavení. Každý si užil oslavu.

Harry sa ešte raz obzrel. Rozmýšľal, ako sa cítil takmer pred rokom. Bol opustené vydesené dieťa, stratené na veľkej stanici hľadajúc neexistujúcu cestu na nástupište. Desil sa, že sa bude musieť vrátiť na Privátnu cestu so stiahnutým chvostom... Potom bol vystrašený, že nemá dosť mágie... Vstúpil do hradu dúfajúc, že patrí do divného úžasného sveta... so strachom z odmietnutia... Pamätal si hostinu na začiatku roka. Ešte aj po zatriedení, všetky tváre boli cudzie.

A teraz mal skutočných priateľov a tváre už neboli naďalej tvárami cudzincov... teraz už naozaj nepatril iba do magického sveta, ale tiež k tmavo oblečenému mužovi, ktorý bol jeho otcom.

Po pyžamovom večierku dal riaditeľ body všetkým fakultám. Za priateľstvo. Harry nevedel konečný počet, ale Bystrohlav vyhral metlobalový pohár. Fakulta, ktorá vyhrala školský pohár bude vyhlásená na konci hostiny. Ale počul, že riaditeľ sa to chystal nazvať putom medzi štyrmi fakultami...

Bolo to tak lepšie.

Videl Draca Malfoya a blonďák mu zamával. Stále neboli priatelia, ale Draco povedal, že sa ho počas leta chystá pozvať na návštevu... Tiež sa tešil na návštevu Ronovej rodiny. A mal plán na svoje narodeniny... Mal priateľov a rodinu a ak by to nebolo dosť čarovné... bol čarodejník.

~*~

KONIEC

~*~

Veľká vďaka za prečítanie môjho príbehu a veľká vďaka Celeste za pomoc.

Leticia

PP: Ďakujem všetkým za podporu, trpezlivosť a priehrštie komentárov. Ste úžasní ;-)

A Eggy, ktorá to všetko opravovala, za jej dlhú trpezlivosť a snahu.

Čo sa týka pokračovania, nevyzerá to s ním dobre, posledná aktualizácia je z roku 2011 a ak nebude dokončené, neprikláňam sa k jeho prekladaniu.

Veľmi rada by som preložila jej druhú poviedku, ktorú mám ešte radšej, ale je aj ešte dlhšia a pri tom, koľko mám v súčasnosti času a že v podstate pochybujem, že ho ešte budem mať niekedy viac (začala som s inžinierskym štúdiom a keď ho dokončím, okrem nejakej informaticky zameranej práce sa chystám vydávať), to môže trvať aj nekonečne dlho. Ale začala som! Takže ak to niekedy dokončím, tak by som to sem potom o pár rokov rada dávala :) Držte palce ;)

Gwen