Preklady fanfiction Harryho Pottera

19. Najosamelejším čislom je jednotka

Hermiona sa pustila do behu v tom okamihu, ako sa za ňou zavreli dvere Snapovho kabinetu. Potrebovala sa dostať čo najďalej od profesora a jeho nepríjemných slov. Keď však vyšla zo žalárov, spomalila do rýchlej chôdze. Nebolo ešte ani deväť hodín, všade naokolo bolo množstvo ľudí a ona nemala ani najmenšiu chuť ukončiť tento hrozný večer trestom za behanie po chodbách. Takisto netúžila, aby ju videli plakať, a tak rázne zažmurkala, aby sa zbavila sĺz, ktoré mala na krajíčku, keď začala stúpať po schodoch, ktoré viedli na siedme poschodie do bezpečia Vectorovej kabinetu. Tentoraz sa schodiská otočili smerom, ktorým išla, a po jednej krátkej obchádzke, aby sa vyhla konfrontácii s McLaggenom, s povzdychom úľavy uvítala známy pohľad na Vectorovej dvere. Zaklopala a potom nečakajúc na odpoveď vošla.

„Hermiona,“ Vectorovej prívetivý úsmev okamžite vystriedali obavy a jej protistresové koráliky klapli do ticha, keď ich pustila na stôl. Zodvihla prútik a vyčarovala pohodlné kreslo. „Rýchlo sa posaďte. Pripravím vám šálku kávy.“

Hermiona nahlas potiahla nosom a cítila, ako jej dolu hrdlom stekajú prvé horúce slzy. „Nemáte... „smrk“ – náhodou čaj?“ spýtala sa a hlas jej preskočil.

„Mám, no nie je príliš kvalitný,“ podotkla Vectorová, „avšak za daných okolností...“ Klepla prútikom na briki, premenila ju na kanvicu a postavila na vykúzlený oheň, aby v nej zovrela voda. Pohrabala sa v zásuvke stola a vytiahla niekoľko vrecúšok s čajom a veľkú pestrofarebnú dózu na sušienky ozdobenú gýčovou scenériou vianočného Rokvillu.

Hermiona teraz už naozaj plakala. Lakte si oprela o stôl a tvár zaborila do dlaní. „Prepáčte,“ zavzlykala.

„Ale no tak, Hermiona. Nemusíte sa ospravedlňovať. Len sa vyplačte, budete sa cítiť lepšie.“

Vectorová nechala, aby voda v kanvici zovrela prirodzeným spôsobom, zatiaľ zahriala čajník a dala doň lúhovať čajové lístky. V čase, keď boli obe šálky čaju hotové, Hermionu prešiel najhorší záchvat plaču. Vzala si ponúkanú šálku, sadla si naspäť do kresla, užívala si teplo nápoja a ochotne prijala čokoládovú sušienku.

„Musíte si myslieť, že som hlúpa,“ podotkla a trochu unavene sa usmiala na profesorku.

Vectorová na ňu naoko nevzrušene pozrela. „Nikto si nemyslí, že Hermiona Grangerová je hlúpa,“ odvetila.

Hermiona vydýchla nosom, spolovice to znelo ako smiech a spolovice ako povzdych. Prehltla posledný kúsok sušienky a natiahla sa po ďalšiu. Čokoláda mala rozhodne liečivé účinky.

„Prečo sú ľudia takí komplikovaní?“ spýtala sa a odpoveď ani neočakávala.

„Myslím, že máte na mysli konkrétnu osobu a nie ľudí všeobecne.“ Vectorová si namočila sušienku do čaju a zahryzla do nasiaknutej časti.

„Nuž, pravdupovediac, dvoch konkrétnych ľudí,“ povzdychla si Hermiona.

„Chlapcov?“

Z hrdla sa jej vydral súhlasný zvuk veľmi podobný klokotavému smiechu. Bola to svojím spôsobom pravda, ale myslieť na Snapa ako na „chlapca“ bolo príliš. „Nie Harryho,“ dodala, nechcela ho strčiť do jedného vreca spolu s Ronom, oni dvaja boli najpravdepodobnejší „chlapci“ v jej živote.

„Smiem hádať?“ požiadala Vectorová o povolenie, ako keby nechcela vyzvedať.

Hermiona prikývla, zubami si hrýzla spodnú peru.

„To, že ste sa pohádali s Ronaldom Weasleym, je zjavné už niekoľko týždňov.“ Hermiona sa na potvrdenie kyslo usmiala. „A povedala by som, že ten druhý je Severus Snape.“

Hermione sa rozšírili oči. „Odkiaľ to viete?“

Vectorová sa dotkla špičkou prútika zložitej schémy na vedľa ležiacom kúsku pergamenu. Objavila sa celá matica vo svojom spletitom grafickom znázornení. Pohybujúc prútikom ako dirigent orchestra ju profesorka otočila, spracovala a zväčšila istú časť, ktorú Hermiona rozpoznala ako časť týkajúcu sa súčasných udalostí. Potom ju preklopila cez tretiu časovú os a odstránila väčšinu viditeľných čiar. Tie dve, ktoré zostali, sa kľukatili v spletitých vzťahoch, iskrili navzájom vôkol a ponad seba, ich tvar sa naťahoval a ohýbal podľa sily ich interakcie.

„Och,“ Hermiona sa na ne uprene dívala. A potom trochu nepresvedčivo dodala: „Pohádali sme sa.“

„To ma neprekvapuje,“ jej hlas znel pobavene. „Severus je veľmi hašterivý človek.“

„Vy... ste s profesorom Snapom... priatelia?“ Hneď ako jej tú otázku položila, si uvedomila, ako v minulom roku výrazne dospela. Uvažovať o svojich učiteľoch ako o ľuďoch s vlastnými životmi, priateľstvami a stránkami, ktoré zvyčajne neprejavovali pred svojimi študentmi, bol zvláštny pocit.

Vectorová si dôkladne premyslela odpoveď. „Severus je veľmi uzavretý človek. Tých, ktorých považuje za priateľov, by som mohla spočítať na prstoch jednej ruky: Albus, Minerva, Hoochová, Poppy.“ Na chvíľu sa odmlčala, s hlavou naklonenou nabok sa zamyslene zadívala na veľkú tabuľu plnú výpočtov. „A Lucius Malfoy,“ uzavrela. „Minerva alebo Hoochová usporadúvajú raz do mesiaca priateľské posedenie; hrá sa poker, popíja, klebetí o veciach nesúvisiacich so školou. Severus je celkom pravidelným hosťom. Ja len občas, v súčasnosti príliš netúžim po spoločnosti,“ povzdychla si, obyčajne usmievavá tvár jej zvážnela. Ukázala na rovnice na stene za sebou. „Za normálnych okolností by nebolo etické púšťať sa do takýchto podrobných aritmantických výpočtov zahŕňajúcich mojich kolegov.“ Hermiona sa prudko nadýchla, keď pochopila situáciu, a pozrela na profesorku so súcitom. „Je pre mňa ťažké vedieť o nich toľko vecí. A to, že o tom väčšinou nevedia, neuľahčuje môjmu svedomiu.“ Skrivila tvár. „Je to tiež nebezpečné. Nesmú sa dozvedieť, čo všetko o nich viem. To, že poznám Dumbledorove plány, je riziko, s ktorým sa vopred počítalo.“ Usmiala sa nad vlastným žartom. „Musím vedieť také množstvo vecí o ľuďoch, že to riaditeľa vážne znepokojuje. Samozrejme, neviem všetko, ale skutočnosť, že si tie informácie nechávam pre seba, mu uľahčuje situáciu, a v podstate aj mne.“

Musí to byť osamelý život, pomyslela si Hermiona, ako keď je človek špiónom. Pri letmej spomienke na Snapa sa jej zovrel žalúdok. Dumbledore chce riziko zrady obmedziť na minimum. Stratená v myšlienkach vzhliadla na všeobecnú maticu. Ale z toho vychádza, že aritmantička je slabým článkom reťaze – nie, rýchlo sa opravila pri pohľade na Vectorovú, aritmantička je spojovacím článkom, nie však nevyhnutne slabým. Na Vectorovej nebolo nič slabé. Dumbledore, Vectorová, pravdepodobne Snape... a ja. Hermiona nebola iba členkou Fénixovho rádu, ale aj človekom, ktorý mal prístup k informáciám a mohol ostatných zradiť. Bola to obrovská a strašná zodpovednosť.

„Ak vás to uteší,“ podotkla Vectorová, čím prerušila jej snenie, „myslím, že je veľmi pravdepodobné, že sa vaše priateľstvo s oboma mužmi obnoví a možno vplyvom tohto dočasného nedorozumenia ešte viac utuží.“

„Hm,“ Možno s Ronom, ale keď ani neviem, čím som naštvala profesora Snapa. „Aká je presná pravdepodobnosť?“

Vectorová sa tajomne usmiala. „Hermiona, udalosti v našom živote meniť nemôžeme, avšak môžeme zmeniť spôsob, akým na ne reagujeme.“

Hermiona nie prvý raz premýšľala, či je Vectorová vnímavá, lebo je taká dobrá aritmantička, alebo naopak. Asi oboje, usúdila potešená uhladenosťou, s akou jej profesorka odpovedala: jedno riešenie problému nemusí nutne rušiť platnosť ďalších.

„Viete, Hermiona,“ pokračovala Vectorová, „obzvlášť ma mrzí, že vás dnes večer vidím takú nešťastnú, pretože ste dnes na hodine vyzerali trochu šťastnejšie než doteraz.“

Hermiona zažmurkala a neúspešne sa snažila vybaviť si pocit pohody a sebadôvery, ktorý ju napĺňal pri návrate do školy. Aj keď ju rozhovor a šálka čaju s Vectorovou upokojili, pocit spokojnosti samej so sebou bol nenávratne preč. „Máte pravdu, pani profesorka. Mala som pekné prázdniny.“ V duchu sa striasla. „Stretla som sa so starým priateľom. Vlastne som sa ho chystala pridať k matici. Zosnovali sme plán pre prípad, že ministerstvo padne a bude potrebné prepašovať muklorodených z krajiny.“

Vectorová náhle zmeravela a Hermiona usúdila, že jej chce povedať niečo dôležité. Profesorka na ňu pozrela so zvláštnym výrazom na tvári. „O tom výpočte by som si veľmi rada vypočula viac, Hermiona.“ S určitou úľavou, že sa môže vzdialiť od témy týkajúcej sa Severusa Snapa a osamelého života aritmantického stratéga, sa podelila o najdôležitejšie detaily spoločného plánu s Viktorom. V priebehu pár minút začali s Vectorovou načrtávať začiatky dôležitých rovníc a táto práca ich zamestnala na niekoľko nasledujúcich hodín.

* * * * *

Na druhý deň ráno ju Harry počas prestávky vytiahol na zasnežené nádvorie a porozprával jej o podrobnostiach z hodiny s Dumbledorom a úlohe, ktorou ho riaditeľ poveril, aby získal od Slughorna celú spomienku na to, čo sa ho Voldemort pýtal.

„Určite je rozhodnutý tajiť, čo sa v skutočnosti stalo, ak to z neho nevypáčil ani Dumbledore,“* uvažovala. Napokon mohol celkom pokojne použiť legilimenciu. „Horcruxy... horcruxy... nikdy som o nich nepočula...“* Takže ďalšia vec, ktorú treba pridať do zoznamu úloh. Aspoň má viac než dosť práce, aby bola stále v jednom kole.

„Nie?“* Slepá viera Harryho v jej schopnosť vysvetliť mu všetko bola trošičku dojemná.

„Musí to byť niečo z naozaj veľmi pokročilej čiernej mágie, prečo by inak Voldemort chcel o nich vedieť? Myslím, že získať tú informáciu nebude ľahké, Harry, musíš byť veľmi opatrný, dobre si zváž, ako pôjdeš na Slughorna. Mal by si si premyslieť stratégiu...“*

„Ron sa nazdáva, že postačí, ak zostanem dnes popoludní po elixíroch v triede...“

Hermiona cítila, ako sa jej od hnevu stiahlo hrdlo a ovplyvnilo výšku jej hlasu. „No fajn, ak si to myslí Won-won, tak do toho! Napokon, kto by to mal vedieť lepšie než neomylný Won-won?“*

„Hermiona, nemôžeš...“*

„Nie!“* Otočila sa na päte a pobrala dnu, vzala so sebou aj sýtomodrý oheň. Ak si Harry myslí, že ona je tou, ktorá sa má ospravedlniť, bude stáť vonku na zime prekliato dlho.

Do konca prestávky ešte zostávalo dobrých pätnásť minút, a tak Hermiona zaliezla do jedného z výklenkov na učenie, ktoré lemovali nádvorie, aby znovu chytila dych a upokojila sa pred ďalšou hodinou. Tak azda unikne pred tým, aby sa musela s kýmkoľvek rozprávať. Bol by to dobrý nápad, keby bol výklenok prázdny, no nanešťastie sa ocitla tvárou v tvár s Tracey Davisovou, ktorá mala vôkol seba chaoticky porozkladané aritmantické výpočty. Davisová nevyzerala príliš šťastne a Hermionin náhly vpád jej náladu vonkoncom nezlepšil.

„Čo chceš, Grangerová?“ zavrčala.

Hermiona bola už aj tak rozrušená nedávnou zvadou s Harrym a myšlienkami na Rona, a keď teraz zbadala Davisovú a jej projekt z aritmancie, nemilo jej to pripomenulo situáciu so Snapom. Pohľad na slizolinčanku v nej vyvolal ostré bodnutie žiarlivosti rýchlo nasledované hnevom na samu seba, že reaguje tak inštinktívne, a potom aj na Snapa za jeho hrozné správanie.

„Tak ako sa ti darí s projektom?“ spýtala sa na oplátku čo najsladším hlasom.

Davisová si prácu obranne pritiahla k sebe. „Odpáľ, Grangerová,“ hrubo jej odsekla. „Budeš šťastná ako tvoji chrabromiskí kumpáni, ak sa kliatba udrží – ani sa to nesnaž popierať.“

„Beriem to ako „nie“,“ oplatila jej rovnakou mincou, potom sa otočila na päte a dala na útek.

* * * * *

Ak Hermione pripadal Rokfort pred Vianocami osamelý, v druhom polroku to bolo oveľa horšie. Teraz sa musela vyhýbať nielen Ronovi s Lavender, ale aj McLaggenovi, čím sa chrabromilská klubovňa stala pre ňu neprístupnou po väčšinu času okrem skorých ranných hodín a ešte stále sa nemohla ponevierať v spálni. Harryho videla len počas jedla a v knižnici, kde napriek maximálnemu úsiliu nebola schopná nájsť žiadnu zmienku o horcruxoch. Súkromné hodiny s profesorom Snapom jej chýbali viac, než bolo rozumné, najmä kvôli tomu, že úroveň jeho odpornosti počas hodín obrany vzrástla do predošlých nedozerných výšok.

Zopár hodín intenzívnej práce sňalo prekliatie z Marietty Edgecombovej, aj keď potrvá ešte niekoľko týždňov, kým vyrážky úplne zmiznú. Kradmými pohľadmi počas jedla sledovala postupné zlepšovanie jej stavu; no hoci vyrážky mizli, Mariettine nevraživé pohľady boli ako vždy plné hnevu. Celý ten sled udalostí spôsobil, že sa Hermiona cítila ešte mizernejšie. Jediným miestom, kde si pripadala skutočne šťastná, bolo útočisko Vectorovej kabinetu a trávila tam toľko času, koľko len bolo možné.

V aritmantických výpočtoch úspešne napredovali. S profesorkinou odbornou pomocou bolo pridanie Viktora do matice pomerne jednoduché. Za predpokladu, že by ministerstvo padlo, jeho prítomnosť v zobrazení poukazovala na podstatné zníženie počtu potenciálnych obetí.

Pridanie Malfoya bolo ťažšie, a nielen preto, že Vectorovej nemohla prezradiť jeho podiel na celej záležitosti, no nakoniec tie rovnice vyriešila k svojej spokojnosti. Jeho výpočtový vzorec bol celkom isto prepojený so vzorcom Katie Bellovej a pravdepodobnosť, že bol v skutočnosti smrťožrútom, bola mimoriadne vysoká.

Dosiaľ o tom nepovedala Harrymu – no vlastne ani nikomu inému. Nebolo by to etické. V jej výpočtoch vyvstali pochybnosti, aký bude ďalší naliehavý Malfoyov krok, no zároveň silne svedčili o tom, že Dumbledore, alebo aspoň Snape, už mali reálnu predstavu o tom, kto bol zodpovedný za prvotný incident. Ak by niekomu povedala o svojich výsledkoch, vyzradila by, že Harry potajomky odpočúval. Takisto ani jemu nesmela prezradiť nič o aritmantických výpočtoch, aj keď v tomto prípade jej vynútené dodržiavanie utajenia prinášalo určitú úľavu. Pravdupovediac, na ohromnú „ja som ti to hovorila“ chvíľu sa ešte emocionálne nepripravila.

Keď bola Malfoyova rovnica stabilizovaná, ďalším krokom bolo prepočítať všetky pravdepodobnostné premenné pre tento školský rok. Hádam jeho pridanie do matice bude postačovať na vyčíslenie niektorých terajších nepresností.

Keď sa prepletala hradom z Vectorovej kabinetu do Chrabromilskej veže, stále dumala nad matematickým usporiadaním. Do večierky zostávala zhruba hodina a ona dúfala, že sa jej podarí načasovať príchod tak, aby predbehla hráčov vracajúcich sa z metlobalového tréningu. V tom prípade by Lavender čakala na Rona dole v klubovni a ona by sa mohla nerušene dostať do postele bez toho, aby bola svedkom ich trápneho zvítania.

„Dobrý večer, slečna Grangerová,“ Dumbledorovo neočakávané objavenie sa Hermionu trochu prekvapilo, nestávalo sa často, aby na riaditeľa narazila na chodbách.

„Dobrý večer, pán profesor.“

„Ako dobre, že sme sa takto stretli. Dáte si so mnou v riaditeľni šálku čaju?“

Nebol to ten druh pozvania, ktorý by sa dal ľahko odmietnuť a Hermiona sa pristihla, že kráča Dumbledorovi v pätách. Počiatočnú zvedavosť vystriedala obrovská panika, že sa stalo niečo hrozné – možno s jej rodičmi?

Dumbledore sa nezmienil o dôvode návštevy, až kým sa neusadili do kresiel so šálkami horúceho čaju v rukách. Láskavo sa na ňu usmial ponad okuliare, pozornosť upriamil na mlieko a cukor a ponúkol jej rôzne druhy sušienok.

„Nuž, moja milá, ako sa vám darí v škole?“

Časť napätia sa rozplynula: rodičia boli v poriadku. Tá, čo zostala, stvrdla do studenej, tvrdej guče niekde pod pupkom. Týkalo sa to profesora Snapa.

„Práca na aritmantických výpočtoch pokračuje veľmi dobre.“ To bola aj pravda.

„Skvelé! A čo oklumencia?“

„Oklumencia mi už nerobí problémy, pane.“ Hermiona mierne zdvihla bradu a zahľadela sa riaditeľovi priamo do očí, takmer akoby ho vyzývala, aby ju vzal za slovo. Všimla si, ako mu nahnevane šklblo kútikom úst. Vari si nemyslí, že čaj, sušienky a výzor prívetivého starčeka postačí na to, aby si pred ním vyliala srdce? Neveľmi túžila po tom, aby sa Dumbledore stal jej dôverníkom.

Riaditeľ sa oprel v kresle dozadu a hodnotiaco sa na ňu zadíval. So šálkou čaju opretou o hruď natiahol sčernetú ruku a prstom pootočil tanierik na stole. To gesto pritiahlo pozornosť k jeho zraneniu. Vyzeralo dokonca horšie než pred mesiacom, černota sa mu celkom isto vyšplhala po ruke vyššie a strácala sa pod rukávom. Hermiona sa pristihla, že jeho pohyby sleduje zároveň so zhrozením i fascináciou a odtrhla pohľad od ruky, aby sa mu znovu zadívala do očí. Povzdychol si a dramaticky zmenil taktiku.

„Zaregistroval som, že ste sa s profesorom Snapom nepohodli.“

Hermiona zdvihla jedno obočie. Rozhodne nemala v úmysle predebatovávať s Dumbledorom podrobnosti. „Naozaj? Domnievam sa, pane, že túto záležitosť by ste mali prebrať s profesorom Snapom.“

Kútiky očí prižmúril do prvého úprimného úsmevu v tento večer. „Už som to urobil,“ odvetil. „Nebol to naj... ehm, veselý rozhovor.“ Šálku položil späť na tanierik a obe ruky zdvihol v odmietavom geste s dlaňami otočenými smerom von. „Počujte, slečna Grangerová, nemám v úmysle vŕtať sa v detailoch hádky.“ Odmlčal sa. „Severusa poznám dlho. Dosť dlho na to, aby som ho považoval za dobrého priateľa.“ Pokrčil ospravedlňujúco plecami. „Zveril by som mu aj svoj život. A napriek tomu je Severus prinajlepšom popudlivý. Neviem, čo sa medzi vami dvoma udialo, no viem, že ho to rozrušilo.“

Hermiona mlčala, na tvári mala ľahostajný výraz. Pánabeka, to je ale starý manipulujúci sviniar! Asi si myslí, že obnovenie našich hodín je dôležité pre „vec“.

„Som starý muž, slečna Grangerová, a Severusa som poveril neľahkou úlohou. Dúfam, že k nemu nebudete príliš krutá.“

Hermiona cítila, ako ju zaplavuje ľadový hnev. Nič si nepriala viac, než odpustiť profesorovi Snapovi, ale ak si riaditeľ myslí, že je na nej, aby mu podala ruku na uzmierenie, veľmi sa mýli. Och, veľmi dobre vedela, že Snape nepatrí k tým, ktorí sa ospravedlňujú – dočerta, ani jej nenapadlo, že by sa jej Ron niekedy priamo ospravedlnil – ale potrebovala nejaký náznak, gesto, menej uštipačné než zvyčajne, ktoré by bolo pre Snapa dôležité. „Ešte niečo, pán profesor?“ Hermiona si bola vedomá, že jej správanie hraničí s neúctou, no bolo jej to jedno.

Dumbledore si ešte raz povzdychol. „Nie, slečna Grangerová, môžete odísť.“

Keď vstala, aby odišla, pohľadom sa na dlhú chvíľu pristavila na Félixovi. Díval sa na ňu s hlavou naklonenou nabok, čím jej pripomenul profesorku Vectorovú. „Dobrú noc, pán profesor, ďakujem za čaj.“

Riaditeľ kývnutím hlavy prijal jej poďakovanie a zranenou rukou jej zamával na rozlúčku. Dlhý rukáv na habite mu pritom skĺzol dole a odhalil kožu až po lakeť. Hermiona pocítila miernu nevoľnosť, keď si uvedomila, že je celá čierna.

Keď zostupovala po pohybujúcom sa točitom schodisku, pozrela na hodinky. Mala by sa poponáhľať, ak chce stihnúť večierku. Vari má Dumbledore pravdu? premýšľala, keď ju nohy viedli k Chrabromilskej veži bez toho, aby dávala pozor, kadiaľ kráča. Je aj profesor Snape taký rozrušený ako ja?

Ruky, ktoré ju odrazu schmatli, boli drsné a silné a skôr než stačila zareagovať, ju vtiahli do tmavého výklenku. So zadunením ju pritlačili o múr; knihy, ktoré niesla, popadali s buchotom na zem. Jedna ruka jej zakryla ústa, zatiaľ čo druhá jej pevne držala a drvila zápästie pravej ruky. Snažila sa vyslobodiť, no neúspešne. Ruka na tvári jej zatlačila hlavu tvrdo dozadu, a keď sa otočila, kamene jej poškrabali líce a pomliaždili lebku. Pokúsila sa útočníka kopnúť, no jeho mohutné telo sa na ňu pritislo s tichým smiechom a účinne ju zablokovalo.

„My dvaja, Grangerová,“ ozval sa trochu zadýchaný mužský hlas, „máme nevybavené účty.“

Došľaka! Spoznala ten hlas. Došľaka!

A/N: Už som sa zmienila, ako veľmi mám rada komentáre?