Preklady fanfiction Harryho Pottera

Profesor Snape sa netrpezlivo prechádzal medzi radmi lavíc a ostražito rozhliadal vôkol seba. Prváci pri jeho pohľadoch zabúdali na svoje mená, pokrýval ich studený pot a niektorí citlivejší takmer upadali do mdlôb. Nehľadiac na to, že si triedu prezeral z iných dôvodov – kontroloval procesy odohrávajúce sa v kotlíkoch tých usmrkaných, nešikovných, tupých hláv, aby odvrátil prípadný výbuch – bol spokojný s dosiahnutým efektom. Báli sa ho – a to znamenalo, že si ho vážili.

Vo svojom mladom veku ešte snaživí študenti usilovne funeli nad kotlíkmi. Malfoy celkom obstojne, zdalo sa, že všetko zvláda. Zdržiaval, pravda, už dávno nastal čas pridať pľúcnik a ešte nemal nakrájaný náprstník. Hoci Crabbe s Goylom sedeli ďaleko od seba, robili súčasne tie isté chyby – hlupáci myslia vskutku rovnako. Tešilo ho len jedno: aj keď uvarili naozajstnú brečku – Severus nasal vôňu a sotva viditeľne skrivil tvár – ale bezpečnú. Človek so zdravým rozumom a pri všetkých zmysloch to neriskne vypiť ani za nič (pravdaže, ak tým človekom nie je Potter) a úbohý blázon nech sa otrávi – na zdravie. Prirodzená selekcia v akejsi špeciálnej škole.

Longbottom, bez ohľadu na to, koľko by funel, neurobí nič dobré. Najmladší Weasleyových tĺk sa ani nesnažil tváriť horlivo, vrtel sa, ako by sedel na mravenisku. Strhnúť mu body?

„Pán Weasley, stŕham Chrabromilu päť bodov! Váš kotlík si vyžaduje viac pozornosti než kotlík slečny Brownovej.“

Tvár Rona Weasleyho získala okamžite rovnakú farbu ako jeho ohnivá štica. V jeho kotlíku sa naozaj neodohrávalo nič zaujímavé, pokiaľ by vriaca voda s osamelo plávajúcim lístkom tymianu nevzbudzovala u niekoho bádateľský záujem.

Jediná osoba, ktorá prejavovala výskumný záujem o všetko na svete, od základných princípov schopnosti usudzovania až po menštruačný cyklus morskej medúzy v čase odlivu, bola zabraná do prípravy svojej dávky elixíru. Samotný fakt jej existencie v prírode ho mimoriadne rozčuľoval. Táto malá šplhúňka bola otravná ako komár, bezočivá ako hladný vrabec a neodbytná ako hipogryf v období párenia. Ak sa k tomu pridá skutočnosť, že bola muklorodenou chrabromilčankou, je hneď jasné, prečo Hermiona Grangerová mala tú česť byť osobným alergénom profesora Snapa a bolo prekvapivé, že sa pri pohľade na ňu nepokrýval vyrážkami.

Ako na zlosť, chrabromilská bifľoška aj tentoraz pripravila dokonalý elixír. Snape cestou nazrel do jej kotlíka v nádeji, že odhalí nejakú chybu, no márne; elixír slečny Grangerovej dokonca aj bublal v potrebnom rytme pri rýchlosti stošesťdesiat žblnknutí za minútu. Július Cézar bol v porovnaní s ňou nešikovným imbecilom; táto pijavica dokázala súčasne sledovať kotol, pripravovať prísady pre záverečnú fázu, sústredene si trieť nos, pohmkávať akúsi pesničku, hrýzť spodnú peru, odháňať Pottera a počúvať Weasleyho.

Posledne menovaný si ju premeral pohľadom zhora nadol a zdola nahor a na celú triedu prosebne zašepkal:

„Hermiona, no tak, daj mi odpísať dejiny, prosím...“

„Ron, neprekážaj. Desať, deväť, osem...“

Neznesiteľná chrabromilčanka nahlas odpočítavala sekundy zostávajúce do ukončenia procesu.

„Ale veď tam bolo raráškovské umenie Európy konca sedemnásteho storočia...“

„Ron, daj mi pokoj! Päť, štyri...“

„Ale Európa...“

„Európa môže počkať!“ vyštekla nahlas. Malfoy sa strhol od prekvapenia a upustil do kotlíka vrecúško s púpavovým peľom. „Dva, jeden, stop.“

Hermiona zhasla oheň pod kotlíkom. Malfoyov takmer dokončený elixír sa zrazil a celou triedou sa začal šíriť zápach po skazených vajciach.

Profesor Snape sa uškrnul a víťazoslávne vyhlásil:

„Stŕham Chrabromilu desať bodov, slečna Grangerová!“

Dievčina rýchlo zažmurkala, obzrela sa na zahanbeného, ryšavého trkvasa, no napriek tomu sa nerozplakala; stisla pery, zdvihla nos a začala si zbierať veci. Keď tlupa študentov opúšťala triedu, profesor Snape začul tichý, nervózny hlások:

„Ron, to všetko kvôli tebe! Naozaj si s tou svojou Európou nemohol desať sekúnd počkať?“

Profesor elixírov sa znovu uškrnul: Povedz mi, kto je tvojím priateľom a ja ti poviem, kto si. Ak chce byť táto bifľoška skutočne najlepšia, mala by sa zamyslieť nad výberom okruhu ľudí, s ktorými sa stýka. Kým jej budú na krku visieť títo dvaja na nič súci hlupáci, nič dobré ju nečaká.

V skutočnosti sa však tešil z vydareného hrejivého odvaru Made in Grangerová. Mohol ho pokojne odovzdať Poppy a nemusel na takú pletku mrhať svoj voľný čas.

*****

Ak by mala obrovská sépia čo len za mak rozumu, mohla by byť dokonalým majstrom elixírov. Prinajmenšom šikovným.

Severus pociťoval v tejto chvíli veľmi intenzívne nedostatok ďalších končatín. Jednou rukou mieril prútikom na prekliatím znetvorenú Dumbledorovu ruku a druhou mu pritláčal k perám flakónik s elixírom. Kúzlo bolo zložité a vyžadovalo si úplnú koncentráciu a sústredenie síl. Veľké kvapky potu mu stekali po čele, padali do očí a on si ani nemohol utrieť tvár.

Keď sa viečka riaditeľa zachveli a pootvorili, od únavy a úľavy takmer skĺzol na dlážku.

„Prečo?“ spýtal sa, ako by napomínal lajdáckeho študenta. „Prečo ste si ten prsteň navliekli? Je prekliaty a vy ste o tom vedeli. Prečo ste sa ho vôbec dotýkali?“

Kým sa mu Dumbledore snažil vysvetliť motívy svojho konania, dovolil si na chvíľu uniknúť z reality. Vyčerpaný mozog potreboval oddych. Keď sa Severus spamätal, prvé, čo uvidel, bola očernetá Dumbledorova ruka. Riaditeľ si ju prezeral ako podivuhodnú vecičku. Znovu sa v ňom zdvihla vlna bezmocnej zúrivosti.

„Je zázrak, že ste sa vôbec vrátili! V tom prsteni bola mimoriadne silná kliatba, môžeme iba dúfať, že sa nebude šíriť ďalej. Dokázal som ju uzavrieť do jednej ruky, ale len dočasne.“

„Zvládol si to skvele, Severus. Čo myslíš, koľko času mi zostáva?“

Takým tónom si zvyčajne pýtame soľničku počas obeda. Aj keď bol starý riaditeľ múdry, napriek tomu bol stále chrabromilčan. A tí urobia slona z ktoréhokoľvek zdochnutého komára, ale ku skutočne vážnym veciam sa stavajú s trestuhodnou ľahkovážnosťou.

„Neviem presne. Možno rok. Tú kliatbu nemožno zadržať navždy. Napokon začne postupovať, takéto kliatby časom silnejú.“

„Mám veľké šťastie, že ťa mám, Severus.“

Snapa neupokojili riaditeľove milé slová, naďalej zúril:

„Ak by ste ma zavolali len o trochu skôr, dokázal by som to spraviť tak, aby ste mali viac času! Mysleli ste si, že keď zlomíte prsteň, zničíte aj kliatbu?“

Dumbledore niečo nezrozumiteľne zamumlal a začal hovoriť o Dracovi Malfoyovi.

Severus už dávno čakal na tento rozhovor. Strávil bez spánku nejednu noc, odhadoval, premýšľal a snažil sa prísť na takú kombináciu krokov, pri ktorej by došlo k čo najmenším stratám. No tak či onak, stále prichádzal k záveru, že Draco je odsúdený na smrť. Mal podozrenie, že nevie o všetkom, a preto sa jeho úvahy dostávali do slepej uličky. Jedna záležitosť ho však vytáčala do krajnosti, a to fakt, že Dumbledore ako ten najposlednejší primitív podľahol čaru Gauntovho prsteňa a jednou z najstrašnejších kliatob bola zasiahnutá jeho... ehm, ruka.

Riaditeľovo rozprávanie počúval na pol ucha – o tomto všetkom už premýšľal, neraz. Odpovedal mechanicky, bojoval s neúprosne sa blížiacimi driemotami; únava dávala o sebe vedieť a mäkké kožené kreslo len prispievalo k uvoľneniu a odpočinku.

„... môžeme urobiť len jednu vec, aby sme ho zachránili pred Voldemortovým hnevom.“

Snape prekvapene zdvihol obočie – na pohyb zvyšných častí tela nemal už dosť síl.

„Chcete mu dovoliť, aby vás zabil?“

„Samozrejme, že nie. Ty ma musíš zabiť.“

V prvej chvíli si Severus myslel, že v polospánku niečo prepočul. V ďalšej, že riaditeľ nevhodne zažartoval.

„Chcete, aby som to spravil teraz?“ nemohol odolať irónii. „Alebo si najprv prajete napísať epitaf?“

Ale Dumbledore nežartoval. Snape odvrátil pohľad, rozhodne odmietal veriť v serióznosť riaditeľových plánov a z posledných síl unavenej mysle sa snažil vyhnúť prijatiu neodvratného rozhodnutia. Jeho myšlienky sa zmietali ako obarené užovky a horúčkovito hľadal protiargumenty, pokým Dumbledore rečnil o príhodnej chvíli na vlastnú, dôstojnú smrť. Jediné, čo mu mohol ponúknuť – dovoliť Dracovi splniť príkaz Temného pána.

„Duša toho chlapca ešte nie je poškodená,“ predniesol mentorsky Dumbledore. „Nechcem, aby k tomu došlo kvôli mne.“

Severus zalapal po dychu, akoby nemal dosť vzduchu. Vo vnútri – v hlave, srdci, dokonca aj niekde v žalúdku cítil chlad a bolesť a iba v najvzdialenejšom úzadí jeho mysle pulzovalo pochopenie: hľa, okamih pravdy, kedy bolo konečne odhalené, aký význam má on, Severus Snape, vo veľkej hre druhej čarodejníckej vojny. Akoby cez hrubú vrstvu vaty počul svoj prekvapivo prosebný hlas:

„A moja duša, Dumbledore? Moja?!“

Riaditeľ mu ešte čosi vysvetľoval, potom ho presviedčal, žiadal, no Severus sedel v kresle omráčený krutou pravdou: nikoho na svete viac nezaujíma pokrivená duša bývalého smrťožrúta. O vraždu viac či menej, čo na tom záleží?

Nedokázal povedať ani slovo, len krátko prikývol.

„Ďakujem, Severus,“ zdalo sa, že Dumbledore je spokojný.

Kreslo zrazu prestalo byť pohodlné. Majster elixírov vstal.

„Pripravím vám ešte elixír, riaditeľ. Toto bola posledná dávka.“

„Nie, Severus. Tvoju pomoc potrebuje Draco. Okamžite choď tam, kde by si mal byť.“

„Ale...“

„Žiadne ale. Pamätaj, chlapče môj, že možno práve teraz závisí od teba nielen osud Anglicka, ale i celej čarodejníckej Európy.“

„Európa môže počkať!“ vyštekol Severus a vybehol z riaditeľne.

Dumbledorove modré oči sa prekvapene rozšírili a potom v nich preblesklo šibalské pochopenie. Tie oči už zo vzdialenosti natiahnutej ruky nerozoznávali písmená v Dennom Prorokovi, ale videli ďalej. Ak Severus urobí všetko správne, jeho duša sa ocitne v tých najdôveryhodnejších rukách, aké na tomto svete existujú.

*****

Luciusa Malfoya bolo možné opísať jedným slovom a tým slovom bola – veľkoleposť. Bol veľkolepý vždy, na každom mieste, v každej situácii. Dokonca aj nenávistná grimasa, hnev či zloba robili jeho pestovanú, aristokratickú tvár ešte pôsobivejšou.

Netreba pripomínať, že Malfoy bol jedinečný. Ale tie časy, kedy mu Snape strašne závidel dávno pominuli. Napriek všetkej prefíkanosti bol Lucius dosť hlúpy a nevidel si ďalej od svojho aristokratického nosa. A keďže bol jeho nos oveľa kratší než Snapov, tak aj jeho rozhľad nestál zaveľa. Schopnosť spravovať rodinné financie – to je v poriadku, ale počítať peniaze a prepočítať sa v strategickej situácii – sú dva veľké rozdiely. Alebo štyri malé.

Teraz sa Severus pozeral na Luciusa s nádychom ironickej blahosklonnosti. Malfoy sa rozvaľoval v kresle s prekríženými nohami a už polhodinu vymýval Snapov mozog napoleonskými plánmi.

„Hranice Anglicka, to nie je naša úroveň!“ prednášal Lucius a šermoval pritom pohárom ohnivej whisky. „Sme povrchní. Môžeme uspieť iba za predpokladu rozsiahleho útoku na území celej Európy. Totálna ofenzíva na všetkých frontoch!“

Malfoy mimoriadne energicky mávol rukou a vylial z pohára takmer polovicu nápoja. Snape s ľútosťou sledoval, ako sa whisky, ktorá stála polovicu jeho ročného platu, rozteká po mramorovej dlážke. Snobstvo a plytvanie sú nezničiteľné.

„Niet ľudí,“ krátko zavrčal.

„Ľudia sa nájdu! Všetko na svete sa dá predať a kúpiť. Sám Karkarov nám v momente zhromaždí armádu, stačí povedať.“

Z ničoho nič sa v hale zjavil škriatok a s počiatočným nadšením začal z dlážky zlizovať rozliaty nápoj. Správne, dobro bude odmenené.

„Chystáš sa ich kúpiť za svoje peniaze?“ spýtal sa nevinne Snape. „Žoldnieri sú drahí.“

Luciusovi zabehlo, zaklipkal očami a zamyslel sa. Snape si však nestihol plne vychutnať dlho očakávané ticho.

„Je to spoločná vec!“ vyhlásil s výrazom víťaza. „Teda aj spoločný záujem.“

„Povedz to Lestrangeovi,“ uškrnul sa Snape. „Alebo Mulciberovi.“

Jeden i druhý boli známi ako výnimoční držgroši. Malfoy sa opäť zamračil. Prirodzene chcel slávu aj peniaze – pokiaľ možno čo najviac – a ešte väčšmi túžil po priazni Temného pána. A tu, ako sa hovorí, urobil Lucius chybu, keď sa zamotal vo vlastných náznakoch. Stať sa pravou rukou lorda Voldemorta znamenalo odstaviť všetkých konkurentov, v prvom rade Snapa. Samotný Snape mohol teraz Luciusa jednoducho podporiť v jeho plánoch na podmanenie, podnietiť ho, presvedčiť o správnosti a potom z tmavého kúta sledovať, ako ho Temný pán v rovnomernej tenkej vrstve rozotrie po podlahe. To nebol žart, hovoriť ich pánovi, čo a ako má robiť!

Avšak Severus nepotreboval pochybnú česť byť prvým služobníkom Temného pána. Potreboval informácie, cenné a spoľahlivé. A na to, aby ich získal, bolo stúpanie po rebríčku priazne po chrbtoch iných nielen nepotrebné, ale priam kontraproduktívne. Špión má poznať mieru, musí byť zároveň nenahraditeľný i nenápadný – vtedy mu potrebné správy vkĺznu do rúk samy, len ich treba včas pochytať. Snape preto urobil teatrálnu pauzu, odpil si z whisky, zabubnoval prstami po opierke kresla a vážne riekol:

„Mimochodom, neodporúčal by som ti vyslovovať podobné názory v širšom kruhu. Najmä ich prezentovať pred naším pánom. Vyložia si to nesprávne. Zo všetkých tvojich slov budú počuť len jedno: náš pán je povrchný.“

Malfoy sa zamyslel, usrkol si z ohnivej whisky a ešte raz sa pokúsil trvať na svojom:

„Ale predsa Európa...“

„Všetko má svoj čas. Európa môže počkať.“

Lucius si sťažka povzdychol a šmaril prázdny pohár o stenu.

Snape si takmer nebadane vydýchol. Chvalabohu, Temnému pánovi sa mohla idea anšlusu Európy ešte i zapáčiť, a potom zhasínaj svetlo a hádž hnojovú bombu. Potter je možno vyvolený, ale na celú Európu by nestačil. Severus dúfal, že dokázal Malfoya odhovoriť od podmanenia Európy, aspoň na chvíľu. A ešte sa nádejal, že domácich škriatkov v Malfoy Manore nenútia zlizovať aj črepy skla.

*****

Rokfortské žaláre boli jediným miestom na hrade, ktoré nebolo počas útoku poškodené. Teraz sa tu okrem laboratória nachádzala nemocnica, čo mimochodom prišlo vhod; nebolo potrebné hnať sa ozlomkrky cez celú školu, aby odovzdal Poppy nové dávky elixírov.

V laboratóriu bolo ťažké, dusivé teplo. V pätnástich kotlíkoch syčali, bublali, žblnkotali a šplechotali liečivé medecíny. Snape medzi nimi pobehoval a sotva stíhal pripravovať a pridávať prísady, hovoriac si nahlas recepty, aby ich neúmyselne nepomiešal; jeden kotlík zničeného elixíru môže stáť niekoľko životov.

Severus sa vrátil do zničenej školy, len čo sa dokázal udržať na nohách bez cudzej pomoci. Nečakal na oficiálne očistenie mena – nemocničné krídlo potrebovalo neuveriteľné množstvo liečiv a pripravovať elixíry bolo možné aj bez oslobodzujúceho rozsudku vo vrecku. Laboratórium v Nemocnici svätého Munga pracovalo na tri zmeny, no mali veľa pacientov popri tých, ktorí zostali v rokfortskom nemocničnom krídle. Pevný obväz na krku mu prekážal, mokrá košeľa rozopnutá kvôli horúčave sa mu lepila na chrbát, nože mu kĺzali vo vlhkých dlaniach a úporne sa snažili odfiknúť prsty.

V týchto dňoch bol napoly zničený Rokfort skutočným bláznincom. Severus spal dve tri hodiny, zriedkavo sa stíhal najesť a zúfalo potreboval pár voľných rúk a múdru hlavu, čiže pomocníka. Hoci sa Horace Slughorn hrabal pomáhať, bol strašne pomalý a ťažkopádny – jednoducho sa mu väčšinu času plietol pod nohy. A okrem neho nemal komu zveriť takú dôležitú záležitosť, akou boli elixíry pre nemocničné krídlo.

Záchrana prišla v podobe neznesiteľnej bifľošky Grangerovej. Cézar bol v porovnaní s ňou smiešnym usmrkancom; stíhala všetko, pomáhala všetkým, jej zvonivý hlások sa rozliehal v nemocnici, na chodbách, v zborovni, v nepoškodených spálňach študentov, vo Veľkej sieni. Riadila starších, zoraďovala mladších, velila škriatkom, robila preväzy a menej zložité operácie, ruky mala červené od studenej vody – teplú v škole ešte nemali – a oči sa jej zatvárali od nedostatku spánku a únavy.

Raz sa objavila na prahu laboratória a div že mu neprikázala:

„Musíte si oddýchnuť, pane. Choďte spať, ja dozriem na kotlíky.“

Severus bol natoľko vyčerpaný, že ani nenamietal; ako-tak sa dovliekol k pohovke a zaspal skôr, ako si ľahol. Keď sa po takmer dvanástich hodinách zobudil, na stole boli v úhľadných radoch rozostavené fľaštičky s hotovými elixírmi. Grangerová stála nad kotlíkom a odpočítavala ako na hodinách:

„Desať, deväť, osem, sedem...“

Snape počkal, kým zahasí oheň a ticho si odkašľal.

Dievčina sa strhla a otočila – jej od únavy sčervenené oči obkolesené tmavými kruhmi ho vydesili. Ako dlho nespala?

„Pane... som takmer hotová. Treba ich už len ponalievať... vyspali ste sa?“

„Áno, slečna Grangerová, ďakujem. Choďte, dokončím to.“

„Môžem vziať so sebou hotové elixíry...“

„Choďte. Elixíry odnesie škriatok.“

Hermiona si povzdychla, ruky si utrela o umastené džínsy a neistým krokom sa pobrala k východu.

Snape sa naklonil nad kotlík a kontroloval správnosť uvareného liečiva. Bolo bezchybné, a tak sa rozhodol, že by pred ďalším kolom prípravy odvarov nebolo od veci sa trochu najesť. Od snívania o raňajkách – alebo aká časť dňa bola teraz? – ho vyrušil tichý šuchot pri dverách. Nahnevane sa obzrel, čo je tam ešte?

Priamo na prahu laboratória ležala Hermiona Grangerová s roztiahnutými štíhlymi rukami. Boli to obyčajné mdloby. Hlúpa dievčina sa uštvala. Bolo zvláštne, že jej organizmus vydržal tak dlho. Šomrajúc si popod nos, že chrabromilstvo je choroba, na ktorú sa umiera, ju zdvihol do náručia a preniesol na pohovku, z ktorej pred piatimi minútami vstal. Odpútavať Poppinu pozornosť od pacientov s vážnymi problémami kvôli mdlobám sa mu zdalo čistým infantilizmom. S takou hlúposťou si dokáže poradiť aj sám. Zopár zaúch, gáza s vonnou soľou pod nos, povzbudzujúci elixír vnútorne a hotovo.

Od ostrého zápachu čpavku sa Grangerová mykla, zavrtela hlavou a nakoniec otvorila oči. Jej pohľad bol zmätený a zahmlený.

„Čo... čo som...“

„Stratili ste vedomie, slečna Grangerová. Nabudúce, keď sa už tak horlivo snažíte predčasne sa priviesť do hrobu, nepadajte v mojom laboratóriu, ale niekde inde.“

Človek dobre poznajúci Snapa by pochopil, že sa jej vôbec nevysmieval, len sa pokúsil žartovať. Slečna Grangerová ho nepoznala. Presnejšie, to, čo o ňom vedela, jej nedovoľovalo si myslieť, že profesor je schopný žartovať. Preto slabo zastonala a vynaložila hrdinské úsilie, aby vstala z gauča.

„Prepáčte... pán profesor... viac sa to... už tu nie som!“

Snape sa ju nesnažil zadržať, to nebolo potrebné. Sotva sa zdvihla z podušky, zvalila sa späť s tichým výkrikom.

„Ak sa neprestanete takto namáhať, čoskoro vás nebude, v doslovnom význame slova.“

Pomohol jej zdvihnúť hlavu a k perám jej priložil fľaštičku s posilňujúcim roztokom.

„Kedy ste naposledy spali?“

„Včera,“ vydýchla Hermiona medzi hltmi.

„A kedy jedli?“

„Ne-... nespomínam si.“

„Zaujímavý spôsob samovraždy,“ uškrnul sa profesor, „upracovať sa na smrť.“

„Ja... ďakujem, pane... je mi to nepríjemné... prepáčte... už pôjdem...“

„Slečna Grangerová, vy ste vážne nenormálna. Veď sa ani neudržíte na nohách. Musíte sa najesť a vyspať a nerobiť hrdinské skutky.“

„Ale, pane... skutočne musím ísť. Práve teraz by sem mala doraziť delegácia z Európy. Vyslali ich na pomoc pri rekonštrukcii hradu... treba ich ubytovať, nakŕmiť, všetko im vysvetliť...“

„Európa môže počkať, slečna Grangerová.“

Unavené hnedé oči sa od prekvapenia rozšírili a v nasledujúcej chvíli sa Hermiona vysilene oprela o jeho ruku a vďačne zašepkala:

„Áno... naozaj mi je akosi zle...“

Zle... Dievčina bola bledozelená ako čerstvo narodený troll. A taká vyziabnutá, že jej ostré panvové kosti vystupovali aj spod hrubej látky džínsov. A rebrá by bolo možné spočítať voľným okom.

Snape si opatrne uvoľnil ruku.

„Spite, slečna Grangerová. S vašou Európou si poradím aj sám.“

Hermiona sa slabučko usmiala... a v momente zaspala, akoby ju do vody hodil.

Snape hľadel na jej strhanú tvár, ktorá vôbec nevyzerala na sedemnásť rokov a pomyslel si, že následky vojny budú pretrvávať ešte dlho po jej skončení.

A tak sa v živote Severusa Snapa začalo veľmi zvláštne obdobie. Hermiona Grangerová v nedávnej minulosti neznesiteľná bifľoška a teraz jeho záchranné koleso, sa objavovala v laboratóriu každodenne v tom istom čase. Postavila sa ku kotlíkom a majster elixírov padal na používaný gauč a spal ako zabitý. Po prebudení zamenil Hermionu „na poste“ a na pohovku padla od únavy ona, zaspávajúc skôr, než sa jej hlava dotkla podušky.

Takmer sa nerozprávali a väčšinu času ani nevideli; obzerať si jeden druhého počas spánku nemal dôvod ani jeden z nich. Pacienti boli zo školskej nemocnice pomaličky prepúšťaní a potreba variť elixíry postupne klesala, ale Grangerová sem napriek tomu chodila a na tvrdom gauči spala sladko ako v páperových perinách.

Raz, keď ako obyčajne pustila profesora oddýchnuť, mala už iba dokončiť jednoduchý hrejivý odvar. Len čo Snape zadriemal, zobudil sa na to, že si Grangerová k nemu bezočivo ľahla, strčila doňho zadkom – posuň sa! – chrbtom sa pohodlne pritlačila k jeho hrudi a začala spokojne odfukovať. Aj by tú drzaňu odohnal, ale bol už veľmi ospalý, preto dohováranie odložil na neskôr. Kvôli pohodliu jednou rukou objal dievčinu, druhú si nejako umiestnil pod hlavu a zaspal.

Spal dobre napriek skutočnosti, že sa mu Grangerová v rukách mrvila a niekoľkokrát ho štuchla lakťom do rebier, keď obzvlášť hlasno chrápal.

*****

Personálny plán Rokfortu nepočítal s funkciou osobnej asistentky riaditeľa. Napriek tomu Snape asistentku mal. Hermiona Grangerová často krát hovorila, že sa z Chodiacej chrabromilskej encyklopédie zmenila na Chodiaci riaditeľov diár. Avšak podľa všetkého ju táto premena neznepokojovala. A Snape neprestal vyhlasovať, že je priamou príbuznou slávneho rímskeho cisára.

Minerva McGonagallová po obnovení školy rozhodne odmietla prijať funkciu riaditeľky. Vtedy sa Wizengamot, nehľadiac na princíp slepej Themis^[1] nestrkajúcej prsty do politiky, zamiešal, ako sa hovorí, do situácie a nečakane uznal Severusa Snapa nevinným. Ministerstvo mu rovnako nečakane zverilo riaditeľské právomoci a rýchlo dalo ruky preč od školských problémov. Tie hrozili predčasne zmeniť Snapove vlasy na šedivé, keď naňho na prahu nového školského roka dopadla starostlivosť o chátrajúci hrad s nedostatkom učiteľov a chýbajúcimi elementárnymi podmienkami pre pobyt detí. Snape by určite uviazol v zmätku na prvý pohľad nezvládnuteľných úloh, nebyť slečny Grangerovej.

Tá mu vtedy vtrhla do kabinetu, mávajúc kópiou oslobodzujúceho rozsudku a priamo z prahu sa mu vrhla okolo krku.

„Gratulujem, pane! Konečne!“

A on ju nemohol neobjať na oplátku.

Spolu rekonštruovali Veľkú sieň. Spolu sa mlčky dohodli neobnovovať stenu, pod úlomkami ktorej zahynul Fred Weasley. Spolu vyberali kandidátov na učiteľské miesta. A takisto spolu v hale školy vítali prvých povojnových študentov.

Hermiona za ním chodila ako tieň, stála za jeho ľavým plecom, sústredená, mlčanlivá a formálna. Pamätala si všetko, stíhala byť všade, nikdy nič nepoplietla a riaditeľov program poznala naspamäť na najbližšieho pol roka. Vo Veľkej sieni, na chodbách školy, počas vzácnych návštev na ministerstve Snapa nikdy nevideli bez nej. Úvodné stránky novín sa hemžili informáciami o Chlapcovi, ktorý prežil a protiľahlé strany neslušnými článkami o pikantnom vzťahu rokfortského riaditeľa a jeho mladej asistentky. Hlavné postavy týchto článkov sa neunúvali popieraním, ale školská dokumentácia sa čoraz častejšie dostávala na ministerstvo podpísaná faksimile.^[2]

Snape zabudol, ako vyzerajú učebné plány, ako sa zostavujú oficiálne dokumenty a ani sa nedozvedel, ako sa pripravujú školské oslavy – tým všetkým sa zaoberala Hermiona. A skutočnosť, že mu ostávalo množstvo času na venovanie sa vlastnému výskumu, bola predovšetkým zásluhou jeho asistentky.

Čierny zamatový habit, nádherný vo svojej strohosti, visel na vešiaku čakajúc na svoj čas a riaditeľ si nijako nevedel dať rady s manžetovými gombíkmi. Ale nie preto, že bol rozrušený! Len si predstavte, ceremónia udelenia Zlatého kotlíka – taká pletka, nestálo za to sa znervózňovať! No neústupné strieborné gombíky sa ani náhodou nechceli zapnúť a klasické francúzske manžety sa zdali byť strašne nepohodlné, tesné a príliš dlhé. Túto košeľu spolu s habitom privliekla Grangerová včera večer a na všetky jeho námietky nahnevane vyhlásila:

„Ak by to záviselo od vás, aj na vlastnú svadbu by ste išli v tej starej handre.“

„Pozrite sa na seba, slečna. Kedy ste naposledy vyliezli z tých džínsov?“

„Včera pred spaním,“ pokojne odvetila slečna asistentka riaditeľa. „Ale zajtra mám v úmysle vyzerať čo najdôstojnejšie. A vy musíte so mnou ladiť.“

Snape si pomyslel, že to dievča načisto pokazil.

„A nie náhodou naopak?“

„V žiadnom prípade. Dobrú noc, pane!“ Hermiona ufrnkla a nechala riaditeľa, aby si zvykal na myšlienku ohľadom zajtrajšieho oblečenia a toho, s kým by mal ladiť.

V dôsledku toho teraz už štvrť hodinu bojoval s manžetovými gombíkmi a manžetami, preklínajúc všetko na svete vrátane Francúzov, zlatníkov, nadchádzajúcej ceremónie a slečny Grangerovej.

„Môžem vám pomôcť, pane?“

Podľa Snapa jeho nenahraditeľná asistentka neovládala legilimenciu. Tak ako sa jej podarilo objaviť v jeho zornom poli, len čo si na ňu spomenul?

„Urobte mi láskavosť...“

Otočil sa k nej a na chvíľu stuhol. Bolo by lepšie, keby sa tu zjavila vo svojich obľúbených, obnosených džínsoch! Bolo by lepšie, keby prišla nahá, než... práve v tomto... v tomto...

„Páčia sa vám, pane?“

Hermiona sa zatočila. Striebristosivý hodváb sa vzniesol v ľahkých vlnách a ladne opadol, splývajúc po krehkej postave. Obnažený štíhly krk, dojemne vystupujúce kľúčne kosti, drobná hruď v iluzórnom opare živôtika, neskrotná pena kučier na chudučkých pleciach – a obrovské, hnedé oči žiariace šťastím a oddanosťou pod ľahkou čerňou mihalníc.

Tá oddanosť tu predtým nebola – alebo si ju skrátka nevšimol? Prečo vždy prijímal jej pomoc ako samozrejmosť? Prečo sa nikdy nezamyslel nad motívmi jej činov? Prečo sa ani raz sám seba neopýtal, čo robí tu, v Rokforte, prečo nesie na svojich pleciach viac ako polovicu riaditeľských povinností, prečo sa stala Chodiacim diárom a večným riaditeľovým tieňom, keď ktorákoľvek univerzita čarodejníckeho sveta by privítala jej nástup s nadšením a potleskom? Nie pochopenie, ale predzvesť pochopenia ho bodla v nejasnej obave.

Hermiona vzala jeho zápästie, dotkla sa nezapnutého gombíka... a zrazu si impulzívne pritlačila líce k jeho dlani.

„Som kvôli vám taká šťastná, pane...“

Čo to robí?! Odtiahnuť ruku, vynadať jej za bezočivosť a zapnúť nakoniec tieto prekliate gombíky!

Avšak prsty spontánne kĺžu po hebkej koži krku, obťahujú líniu pier – a ako odpoveď na jeho dotyk sa jej ústa pootvoria.

Ľahké dlane sa neisto ukladajú na plecia, pomaly pohládzajú, ako by prosili o dovolenie...

Ruky sa samé ťahajú k štíhlemu drieku, pevne ho stláčajú, krčia lahodný hodváb šiat...

Jej pery sú teplé a plaché a saténová koža obnaženého chrbta chladná.

Mohol by naveky hľadieť, ako priviera oči a zakláňa hlavu prosiac o ďalšie láskanie.

Mohol by naveky počúvať, ako jej pery vydychujú netrpezlivé: Áno... a ako šuští látka šiat poslušne kĺžuca zo snehobieleho pleca.

Opatrne, akoby sa bál vyplašiť nečakané mámenie, sa perami dotkol malého, oblého prsníka a zľahka zahryzol do pevnej bradavky – odpoveďou mu bol posmeľujúci povzdych a štíhle prsty vpletené do vlasov. Pôvabné telo sa chvelo pod jeho dotykmi. Pomaly sa spustil na kolená, bozkávajúc hebké, mäkké bruško a ľahučko pohládzajúc pevný zadoček. Stiahol nadol takmer priesvitnú čipku nohavičiek a tichý, požadovačný ston ho prinútil zdvihnúť hlavu. Hermiona nad ním stála nahá, bledá a rozochvená ako Feidiova Aténa.^[3] V horúčkovitom opare túžby sa zdala byť najvyššou dokonalosťou, ktorú nemožno vlastniť, pred ktorou sa možno len skláňať.

Nefalšované očarenie a žiadostivosť v očiach muža kľačiaceho na kolenách prinútili Hermionu rozlúčiť sa so zvyškami hanblivosti. Zdvihla nohu na jeho plece a pätou ho zľahka štuchla do chrbta, aby mu dala najavo, po čom túži. Takmer zalapala po dychu, keď pocítila sebaistý dotyk mužových prstov.

„Tak?“ Severus skoro zapriadol. „Alebo tak?“

Vlhké, zamatové telo sa pod jeho jazykom poslušne roztvorilo. Hermiona vykríkla a vyšla mu v ústrety. Sýta, sladká chuť a svieža vôňa ženského vzrušenia mu spôsobovali závrat. Dievčina sa náhle odtiahla a ľahučko ho potiahla za golier košele: Poď ku mne! Poslušne vstal očakávajúc jej pokoru. Ako rýchlo sa rozopínajú malé gombíky na košeli, keď to robí vzrušená žena! Ako neochotne sa rozopína pracka opaska, keď to robí žena bez skúseností... Avšak Severus posúdil jej neskúsenosť ako kompliment: nevyspala sa s hocikým, chránila sa... preňho?

Preňho. Veď to v jeho rukách sa tak sladko chvela a vzdychala prijímajúc bozky. Preňho bolo toto mladé, nedotknuté telo obnažené, jeho pozývala: Poď ku mne! Za ním chodila polroka ako tieň, pozabudnúc na vlastné vzdelanie a skvelé perspektívy.

Blahoslavený Merlin!

Severus ju zdvihol na ruky, ľahkú a malátnu. Pristúpil k pohovke presťahovanej z laboratória – tej istej tvrdej a vysedenej, na ktorej sa im tak dobre spalo po ťažkej, úmornej práci. Hermiona ochotne skĺzla z jeho rúk, zvodne sa natiahla na nepohodlnom lôžku, ako by ho pozývala kochať sa a oceniť jej krásu. Ale na kochanie už Snape nemal trpezlivosť.

Starý gauč žalostne zavŕzgal pod jeho váhou, no jeho vrzgot neprehlušil nástojčivé klopanie na dvere a rozhorčený hlas McGonagallovej:

„Severus! Čo ti to tak dlho trvá?! Na tvoju oslavu sa tu už zhromaždila celá Európa!“

„Európa môže počkať!“ rozzúrene zreval Severus.

V nasledujúcej chvíli Hermiona tlmene vykríkla a Minerva to zrejme začula. V každom prípade mala dosť taktu nevojsť do miestnosti.

*****

Severus neznášal prípravy na cestu. Keď sa musel venovať tejto idiotskej činnosti, vždy sa cítil ako Biely králik z muklovskej rozprávky: Rukavice som nezabudol, vejár zobral, bežím-bežím-bežím! V trýznivých úvahách sa ponevieral po izbe a snažil sa spomenúť si, kde si čo zabudol.

Hermiona vbehla do dverí s jemným klopkaním opätkov a priniesla so sebou oblak mrazivého vzduchu a ľahkú vôňu škorice.

„Severus! Si pripravený?“

„Podľa toho na čo,“ schytil svoju ženu cestou ku kufru a pritisol si ju k sebe majetnícky a panovačne, ako sa jej to vždy páčilo.

„Vybral si si vhodný čas,“ nie príliš presvedčivo zaprotestovala pred tým, ako mu opätovala bozk. „Prenášadlo do Ameriky sa aktivuje o desať minút...“

„Amerika počká.“

Pozn.prekl.: [1] Themis – je grécka bohyňa nebeského alebo prirodzeného poriadku. Podľa Hesioda bola dcérou boha neba Urana a bohyne Zeme Gaie. 

[2] faksimile – verná napodobenina podpisu, rukopisu, kresby a pod., alebo podpis urobený pomocou pečiatky. 

[3] Feidias – bol starogrécky sochár a architekt, ktorý je považovaný za jedného z najvýznamnejších sochárov v dejinách. Jeho najznámejším dielom je jeden zo siedmich divov sveta – Diova socha v Olympii. Vytvoril aj sochu bohyne Atény.